„200 slov“

„Tlačiť parťáka očami hore.“ Zimní „Weberovka“ až na vrchol

29. 01. 2020, Juraj Koreň

Severná stena Malého Kežmaráku, niekedy označovaná aj za „slovenský Eiger“, to je 900 metrová výzva, najvyššia v Tatrách, ktorá z neho robí horolezecký pojem prvej kategórie. Zimné výstupy sú podľa niektorých zdrojov tou najlepšou prípravou na veľké, svetové steny. Takéto šťavnaté označenia sa podsúvajú z viacerých strán.

Bisťu, to by bolo, vyštverať sa takouto stenou, pohrávam sa s myšlienkou už od konca minulej „lezeckej“ sezóny. Stále sa cítim viac pilot ako horolezec, nakoľko aj to lezenie beriem ako doplnkový šport na hlavne mentálny ale aj telesný rozvoj, prípravu na letné preteky, či sólo bivakové prelety veľhorami.

Zima, to je moje, zbrane, mačky, laď v očiach, mráz poza nechty… A obzvlášť keď je to nie len lezecky, ale aj logisticky náročné, keď sa vo vylezení na vrchol musí spojiť nie len umenie pohybu vo vertikálach, ale aj znalosť počasia, či navigácia v neznámom teréne, dlhé nástupy i zostupy. Slovom boj na viacerých frontoch.

A tento rok to udrelo, v severoch vraj podmienka desaťročia. Rozkríklo sa to, overil som si to v severke Vysokej, následne oddýchol a spolu s Robom Lubym sme v piatok 24. 1. vyrazili na Brnču s jasným plánom, vyliezť „Weberovku“ celú až na vrchol Malého Kežmarského štítu.

Vyrážíme s jasným plánom, vyliezť „Weberovku“ celú až na vrchol. (f: J. Koreň)

Nástup v tme sa nezaobíde bez zaváhania, správne naliezame až za brieždenia. Spodná časť je pomerne jednoduchá, snehy, ľady. Veľmi si to užívam a ťahám priebežne štvorkovú a dve päťkové dĺžky. Potom už dochádza matroš, tak štandujem pod kľúčovou. Nastupuje zase Robo a drtí šestku. Mne osobne prišiel kútik za V ťažší ako oblez šutru za VI, ale to asi preto, že som už nemal čo založiť a aj pressky už došli, slušné odlezy robili šarapatu, do toho priebežné lezenie 100m dĺžky. Po nej pokračujeme v snehoch a ľadových prahoch až na Nemecký rebrík opäť priebežne. Niečo zjeme, pozrieme sa z výšky asi 350m prvý krát do doliny Zeleného plesa, sme v polovici a je niečo okolo jedenástej, do tmy je ešte šesť hodín. To hádam stihneme!

Stena nad nami dáva tušiť, že zadarmo to nebude. Obrúsená, svetlá skala dáva tušiť rajbasy. Ťahám prvú, kútom, akýmsi zlomom a ďalej do bledých, rajbasových platní traverzom. Rukavice dolu a hybaj po studenej skale. Aj by som niečo založil, aj nemám kde. Dosť sa vytrápim, dvadsať metrov ideme priebežne, pretože nie je možné zaštandovať. Zišli by sa skoby, tristo hrmených! Keď nájdem miestečko na štand, naozaj som rád.

Keď nájdem miestečko na štand, naozaj som rád. (f: J. Koreň)

Nastupuje zase Robo, ktorý lezie cez čerstvo odlomenú platničku a traverzuje doprava. Je ticho ale vidno že bojuje. Po chvíli mlčky štanduje a ja leziem za ním. Zase holými rukami po mrazivej skale, pod riťou šluchta, chyty oblé, stupy tiež, mačky už zatupené a hroty na nich po besnení posledného mesiaca v horách, krátke. Na druhom s batohom mám dosť, bojujem, neverím. V lezkách s tým už mám skúsenosti ale toto, to je novinka. V štande riešime čo ďalej, Slnko sa klopí k západu, do mysli sa mi vkrádajú silné pochybnosti, nestihneme to prebiť za svetla, stratíme sa… Únava sa prejavuje.

Nad nami sa týči slušný kút, povedal by som že aj maličko previsnutý, motykami to moc nepôjde. Robo, zvyknutý liezť rukami to drtí hore jedna radosť, i keď sa mi zdá, že prekonáva isté psychologické limity. Som aj rád, že sa na to podujal, lebo ja som morálne unavený z platní a popravde toto je momentálne mimo moje schopnosti. Očami ho tlačím hore. Keď to nejde stredom komína, preskočí do špáry v jeho pravej stienke. Vykrúca sa a baletí. 

Posledný úsek, trochu previslý. Bojuje. V momente keď zabije zbrane za hranu do snehu a ľadu, vydá víťazný, suchý proslov typu: „Konečne.“ Keď zahlási, že istí, idem ja, snažím sa drytoolovať a celkom postupujem, ale po čase sa prejaví únava a musím sadať. A nie raz. 

Robo bojuje na prvním konci lana. (f: J. Koreň)

Týmto sme doliezli na baštu, ktorá sa týči nad Nemeckým rebríkom (v direkt smere na vrchol) a preberám štafetu, máme 50 minút do západu slnka, treba makať aby sme sa dostali čo najvyššie a trafili to. Mažem hore ako najatý, sú tu už ľahké maximálne trojkové-štvorkové terény, metre rýchlo pribúdajú. Dve dĺžky sme fukli za 40 minút. Zore sa červenajú, nad hlavou sa týčia vrcholové previsy Malého Kežmaráku, vyzerajú blízko. No zdanie klame…

Čelovka mi svieti tuho, zo zadu bliká na červeno, môžu nás ľahko sledovať z teplej, suchej, prítulnej a bezpečnej jedálne Brnčali. Mordujem sa cukrovými snehmi, ťažko zaistiteľnými a lokrovými pasážami v tme, ale stále verím, cítim že to proste hore dáme. Po troch hodinách doslova utekania vidím vrchol kúsok pred sebou. To je úľava, tisíctristo tatranských hrmených!

Zhasínam čelovku, sedím opretý o špicatý monolit a v nočnom tichu doberám Roba. Zakopané žiari tak silno, že sa dajú rozoznať základné tvary skál, Spiš zaliaty hmlou len letmo tlie, tlmený bielou prikrývkou. Je to tak fantastické. Dokonalé. 

Dokonalé chvíle nedaleko vrcholu… (f: R. Luby)

Sedíme v tom nočnom tichu, na lanách, delíme si posledný čaj, tyčinky i sušené mäsko, sme hore. Najvyššou stenou v Tatrách, v zime! Voláme chatárovi Tomášovi, ktorý sa o nás trochu obával, kvôli blikajúcemu červenému svetielku na mojej čelovke. Vysvetľuje nám zostup a rozhodneme sa ísť cez Svišťovku. Bivak po diskusii zavrhujeme a po stopách zostupujeme hrebeňom, jednu platňu zlaňujeme a mojou chybou aj motám lano jak truľo, no nič, vidno, pilot, houby horolezec. 

O pol jedenástej, po 17 hodinách nonstop akcie, s otlačenými, mokvajúcimi nohami, hladní, smädní a unavení, otvárame dvierka do Brnčalky, do raja, do tepla, do omamnej vône kapustnice…

Ďakujem v prvom rade parťákovi Robovi Lubymu, za to že sa rozhodol ísť do tohto krásneho podniku so mnou, a vďaka ktorému sa nám to podarilo, chatárovi Tomášovi, Sise i osadenstvu Brnčalovej chaty, ktoré nám maximálne vyšlo v ústrety, pomohlo kde sa dalo, i tam kde sa nedalo. Ďakujem však najmä Tatrám, našim najmilejším veľhorám, že nám dali takúto výbornú podmienku a možnosť si vyskúšať niečo poriadne, zoceliť myseľ i telo, nezradili nás, prijali i prepustili zo svojich krásnych žulových, mrazivých a strmých stien bez ujmy na zdraví. Veľmi si to vážim.

Na záver si dovolím zas a znovu poctiť najmä (no i mnohých iných) Stanislawského, ktorého cestu sme znova liezli, ktorý nielen liezol, ale o tom čo v stenách prežíval aj písal. Prečo? Lebo svoje pocity si nemohol nechať len pre seba, myslím si. Či to tak pocítili aj iní, neviem, ale mňa rozhodne priviedol k túžbe, bojovať sám zo sebou a zažívať podobné pocity ako on. Písať, fotiť, chodiť trepať do telky je skôr oštara ako o potrebe robiť zo seba hrdinu, istotne nie kvôli potrebe imponovať ostatným, či za cieľom materiálneho zisku. Za svoje činy nežiadam uznanie, ani neočakávam pochopenie. Satisfakcia je kdesi hlboko v duši, v mojej duši a nie je vyjadriteľná slovami a ona je mernou hodnotou.

„V hľbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne: emócia, radosť z dobývania… Je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí veľa obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím…“ Wiesław Stanisławski

_______________________

Pozn. aut: Vyliezli sme „Weberovku“, neboli “Stanislawského cestu”, (VI) a v druhej dĺžke nad Nemeckým rebríkom sme si to nechcene traverzli kvôli čerstvému výlomu do „Plškovej cesty“ (VI) vyliezli jednu jej dĺžku kútom a znova sa napojili na „Weberovku“ až na vrchol Malého Kežmarského štítu.

Přibližný zákres našeho průstupu „Weberovky“, Malý Kežmarský štít. (f: J. Koreň)

Právě slavíme pět let redakční jízdy! Podpoř nás trikem do 15. 6.