Smäd ma umára ako Ódina na polceste do Valhally, na kolene mám hrču od lokra, čo mi naň včera padol. Od členkov nadol si nohy na striedačku buď necítim, alebo ma strašne bolia. Tretí deň leziem v severnej stene žulovej katedrály Petit Dru a moje stupené mačky sa šmýkajú po vyhladených kameňoch North Couloiru, (Ďuro lezl cestu Voie Lesueur, M8+, ED3, 850 m, první volný přelez Ueli Steck a Jonathan Griffith, pozn. red.) na ktorých je prachový sneh. V žľabe vládne nepodmienka. Som asi 3600 metrov nad morom.

Čo tu vlastne robím?! Sám!?

Hrotmi mojich zbraní blúdim v kútikoch zasypaných prašanom a hľadám špáry, ktoré by držali. Väčšinou sú zalepené machom alebo naopak zahltené kamienkami, ktoré však moje motyky mrvia na prach, ako to už v takýchto žľaboch býva. Pichľavú bolesť v prstoch na rukách, čo mi zároveň znižuje motorické schopnosti, mi spôsobuje sneh, čo odhŕňam. Pred minútou som stratil svoju poslednú suchú rukavicu.

Čo tu vlastne robím?! Sám!? „A komu tým prospějete?“

Som tu, aby som zažil. To osamotené dobrodružstvo, akých mám za sebou už desiatky.

Pretlačím sa cez hranu, mačky len tak-tak držia na obliakoch, pod riťou 10 metrov ľuftu, slabý friend sedem metrov doľava. Batoh s lanom ťahá do hlbín, snáď až do Helheimu.

„Hm, nechcel by som teraz spadnúť.“

Soloist nezachytí pád dole hlavou, s tým som sa už dávno zmieril. Bránim sa proti tomuto problému uzlami a lezením obťažností, kde viem, že nespadnem, do cca M7. Keď som však dnes ráno vytrhol lano z ľadu, ktorý som svojím spaním vytvoril, zistil som, že je zamrznuté – impregnácia v háji. Circa polovica jeho dĺžky neumožňuje uviazať uzly a veľmi ťažko ide do Soloista. To je už len bonus, lebo včera som pri žumarovaní v M7 previsoch cítil, že sa začína oddeľovať oplet – ten, ktorý ma v danej chvíli ako jediný drží aj s 20 kg báglom nad hlbinou…

Pozriem sa za roh na to, čo ma čaká, a upúšťam kliatbu. Vidím ďalšiu asi 30 metrov dlhú pasáž, tentoraz čierneho, tvrdého, strmého a tenkého ľadu, ktorý mizne za rohom. Vrchol je však blízko, a tak zťažka oddfukujem z vynaloženej námahy a zvažujem.

PRE MNA HRÁ:

– blízkosť absolútneho cieľa a víťazstva (v mojich očiach naozaj hodnotného)


PROTI MNE HRÁ:

– nemám žiadne suché rukavice
– som dehydrovaný a vodu už nemám
– nemám plyn
– je 12:30 h, tedy riziko ďalšieho bivaku sediac v strmej stene
– takmer vybitý telefón (zlomil sa mi nabíjací káblik, darmo mám powerbanku)
– v noci príchod studenej fronty, nemožnosť zostupu paraglidom
– rozišiel sa mi zips na nohaviciach
– necitlivé nohy
– nemám suché ponožky
– lano prestáva fungovať

V hĺbke duše túžim po vrchole, po fantastickej emócii, o ktorej hovorili mnohí predomnou, pocite dobývania, pre ktorý sa oplatí mnoho obetovať, i vytrpieť. O tej neuveriteľnej sile okamihu, krátkej extázy, nirvány, kedy berserkovsky hulákam ako Björn Železný bok nad padlými a bozkávam Norothring a Helcrist, moje čakany, pretože som zo seba vydal všetko a svet mi leží pri nohách.

Teraz ten vrchol nedosiahnem. Všetko, čo v danej chvíli v návale adrenalínu, troch nociach takmer bez spánku a s umorenou telesnou schránkou viem zvážiť, hrá proti mne. Ustupujem (viz nákres, pozn. red.). Prehrávam, a tým sa učím, brúsim diamant, klenot životných dobrodružstiev.

Som pilot, čo fušuje do lezenia. Preto nevyleziem 7a, nechce sa mi poriadne trénovať, neviem liezť v lezkách, lebo si palce necítim, skaly ma nepriťahujú, lebo je to príliš krátke a nízke dobrodružstvo – často tam sú ľudia a civilizácia je blízko.

Možno tým skutočných lezcov naštvem, no každí sme nejakí. Nemyslím to, že „leto a skaly a piesky” sú niečím menej, to nie, práve vzhliadam k borcom, čo podržia lišty a ustoja na trenie šialenosti, akurát že leto je odvodené od slova lietať, a to ma v lete baví viac. Zaprdený hedonizmus!

Na hory sa štverám v zime, v snehu, ľade a mraze a často sám. Fascinujú ma dlhé výstupy v temných severných stenách, kde sa slnko nepozrie. Kombinujem ich s paraglidingom. Prežívam tak súboje, ktoré sú v podstate presilovkami, a v mojej mysli metaforickými príbehmi veľkých bitiek zo severských ság a antických mýtov.

Nesiem výbavy pre dvoch sám, naraz ťahám aj sa istím, navigujem a najmä pracujem so svojou morálkou a výdržou. Myslím si, že takáto akcia je minimálne dva až tri krát náročnejšia ako ve dvoch… No práve tým je zaujímavá, vyzývavá.

Tentokrát som bitku s horou prehral naozaj blízko vrcholu, a to ma mrzí. No, poučil som sa. Podcenené drobnosti vychytal a do ďalšej nastúpim odhodlanejší a pripravenejší na nástrahy, ktoré mi prídu do cesty.