Sedím s Máriom v údolí Vrata, za chrbtom máme severnú stenu Triglavu a v hlave sa mi preháňajú zážitky posledných dvoch dní. Rehotáme sa, zatiaľ čo pahltne miznú trojdňové šišky a tvarohovníky v našich zmučených útrobách. Čo sa nám podarilo?!

Ďalšia bitka s ľadovým obrom, plná potu, strachu, únavy, ale aj chladu, preklínania. Plná surovej agresie, rúbania zbraňami, ale končiaca mierumilovnou meditáciou vo vzduchu. Božská kalokagatia – zážitok, ako vytrhnutý zo starých, legendárnych kníh…

Nájsť parťáka, (ktorý zvláda obidve disciplíny) na požadovanej úrovni je problém, ktorý všetci dobre poznáme. V lete… No, a čo v zime? A má čas? A máte rovnaké ciele? A motiváciu? To sa náhodou podarilo, a tak sme vyrazili s Máriom Mutalom do Slovinska, na Triglav, kde sme si vyhliadli cestu Kuloár snov. (Culoir of Dreams, původní název: Sanski Ozebnik VI, M7, 90°, 1100 m, ED2 na Triglav 2864 m n. m., pozn. red.) Z tej klasifikácie mám celkom obavy. Tuhá je.

Vstávame o druhej ráno na chatičke, nasilu sa nalievame vodou, energeťákmi. Tlačíme do seba raňajky. Nástup pod stenu je krátky, v dobrom snehu aj rýchly, no mohol byť aj rýchlejší (topo). O pol piatej sa naväzujeme s plánom liezť na bloky, Mário bude ťahať spodnú polovicu steny, ja tú vrchnú.

A začína zhurta, hneď prvá dĺžka je 85° a po pár desiatkach metrov má Mário problém. Sneh sa v najstrmších pasážach zo skvelého betónového snehoľadu mení na cukor. Zbrane i mačky sa prerezávajú, batoh ťahá zo steny. V tme to je boj na dlhý čas, povzbudzujem ho, zatiaľ čo mrznem.

Súbežne postupujeme asi tri dĺžky do ďalšieho veľmi strmého úseku, opäť s cukrovými spestreniami, ktoré ti do uška potichu šepkajú: „Spadneš, spadnešššš…“

Tam sa ukáže trošku ľadu vhodného na skrutky, a tak štanduje. Aj na druhom mám problém ho doliezť, mám dosť ťažký batoh, pretože v ňom mám padák, poriadnu páperku, varič aj s jedlom, kamery, rukavice a malú karimatku v chrbtovej časti. Ďalej sa prebíja a mizne za takmer kolmým prahom dobrého snehoľadu. Visiac v štande ho povzbudzujem, no po 20 metroch sa dostáva do nezaistiteľnej, cukrovej a hlavne aj podľa topa úplne kolmej pasáže. Po dlhom, pekelne dlhom a hektickom čase, kedy lietajú kliatby z obidvoch strán lana, sa vracia nazad. Zaštanduje asi 10 metrov nado mnou v skale. Mne sa zatiaľ slušne odkrvili nohy.

Keďže mám viac skúseností s týmto typom lezeckého terénu (a teším sa do Valhally, do ktorej sa dostanem len smrťou v bitke a so zbraňou v ruke) nastupujem do vedenia. Batoh nechávam visieť v skrutke, ktorá ho ledva udrží. Môj pád by nevydržala ani náhodou. Začína ďalší súboj so slabosťou tela a mysle.

Zbrane sa mi prerezávajú ľadovou krustou na cukrovom snehu, kolmý terén také niečo neodpúšťa. Mačky tento trend nasledujú. Ja sa doslova vtláčam do snehu, koľko to ide… ako krásnemu dievčaťu… do náruče. Každý krok je maximálne pomalý a každé zahrabnutie valaškou dobre premyslené. Často si pomáham päsťou, aby som zatĺkol čakan čo najhlbšie, a aby, keď Odin dá, podržal tých pár sekúnd váhu môjho tela. Pochopil som, že nemám rozmýšľať nad istením a prípadným pádom – skončí to zle, to je jasné. Tak sa pomerne rýchlo dostávam do správneho mentálneho nastavenia. Hlavou napred.… ako spieva Lemmy Kilmister: „Death or gloooryyy! Blood and iron it’s the same old story.“

Po nekonečných minútach sa mi to podarilo pretraverzovať a vidím kúsok vodného ľadu, prvá šarvátka končí. Seknem do neho mojím Helcristom (Ľadodrv, dal som mu meno v šedej elfštine, parafrázujúc meč Orcrist Thorina Dubbina, pozn. aut.) a drží! Nad tým je už skala so skobami a menej strmo.

Utekačky v položenom teréne snehoľadov, neskôr do cca 70–80° ľadosnehov až pod kľúčovú dĺžku mi dajú šancu rozdýchať adrenalín a dostať sa do švungu. Crux je čertovsky strmá a hladká platňa, ktorá je v podmienke olepená snehom, no i tak má klasu M7. Pôsobí impozantne. Zvládnem to?

Hlavne nerozmýšľať… Smrť alebo sláva! AAAAArhg!

Najprv leziem asi 10 metrov kolmo hore na pás snehu, ktorý pôsobí ako rampa, tam do biednej skrutky vešiam batoh. Traverzujem do kúta tak, že motyky rúbem do tejto rampy a nohy hľadám pod bruchom, ktoré trčí. Nevidím tam dobre, aj vrstva snehu je tenká a robí skôr šarapatu, málokedy drží dobre. Zatlčiem, zašroubujem skrutku a mierim do kúta, kde mi začína natekať. Minúty ubiehajú, oblieva ma pot. Pád by skončil zle. Obavy, že sneh povolí a zrútim sa s ním, sú veľké, ale iracionálne. Čo sa bojíš, Ďuro, aj tak to celej situácii nepomôže. Proste to vyhoď z hlavy a rieš, ako to prebiť, nie, čo sa stane, ak to nezvládneš, radšej si zarev ako ranený tyranosaurus. Death or glory, its the same old story! V kúte moje telo chce vypovedať službu, mám kŕče v bicepsoch, v tricepsoch aj v lýtkach. Podarí sa mi zaprieť sa doň a dokonca dať dobrého mikrofrienda! V hlave hučí Motorhead: „Death or glory!“

Kŕče neprestávajú, prsty pomaly púšťajú Helcrista aj Norothringa. Nemôžem už dlhšie váhať, lebo naozaj to neprebijem. AAAargh, vpred.

„Death or glory, blood and iron, it’s the same old story!“

V položenom zbuchnem stanovisko, ale je to ležovisko. Zvesený v odsedke, viac ležiac ako sediac, rozdýchavam. Mám fakt dosť. Ale zároveň je to presne to, čo mi robí radosť a na tvári vykúzli spokojnosť. Ísť na svoje hranice. Triasť sa, báť, nevládať. Drogovať adrenalínom. To je ono, to je ono! Wallhalla!

Do pol siedmej večera, do tmy sa mordujeme ľahším terénom do perfektnej jaskyne pod dĺžkou M6, kde rozbijeme tábor a topíme sneh, varíme večeru a špekuľujeme ako s bivakom. Nemáme spacáky, ale zato padáky. Mário nechce ten svoj rozbaliť, len na ňom sedí celú noc zabalený v termofólii. Ja v žďaráku omotaný padákom ležím a podarí sa mi aj pospať niekoľko cyklov po hodine. Pomedzi to klábosíme o dievčatách, púšťame si muziku a audioknihy.

Ráno sa po troche nepochopenia púšťam na prvom. Prvá dĺžka na rozlez je rovno M6 a bojujem dlho, pretože je treba liezť rukami po holej skale, a to ja veľmi neviem, no nakoniec obavy prekonám a je to krásne. Aj ďalšia dĺžka v krásnom ľade spôsobuje slasť, je ľahká, ale nie príliš. Utekačkami, ktoré striedajú ľadové prahy do 75° zväčša súbežne pokračujeme až na koniec cesty, kde sme okolo obeda. Začína fúkať. To by mohol byť problém, pretože náš plán je vystúpiť až na vrchol Triglavu, ktorý je o cca 400 m vyššie a odtiaľ odletieť na paraglidových krídlach, ktoré si nesieme v batohoch. A Mário má padák, ktorý nie je úplne vhodný na silný vietor.

Zničení, hladní, dopíjajúc posledné dúšky vody, sólujeme v silnej agónii bolesti. Lýtka majú dosť a batohy sú ťažké, ale zvládli sme to a tešíme sa. Vrchol. Tu fúka úplne skvelo – aj smerom aj silou. Neváhame a rýchlo sa chystáme.

Trvá to pár minút a obaja sa vrháme dole severnou stenou do náruče vetra, pod nohami miznú snehy, skaly aj ľadové prahy. Plachtím ako orol ponad všetky problémy posledných dvoch dní. Oblietajúc v tesnej no i tak nepredstaviteľnej vzdialenej dimenzii stenu, ktorej sa môžem takmer dotknúť. Nepredstaviteľne vzdialenej pre toho, kto by akurát bojoval v stene, pretože do vzduchu vedie komplikovaná cesta. Impozantný zážitok z tohto spojenia dvoch odlišných disciplín.

Zo zúrivej, bolesťou naplnenej telesnej námahy vo vertikálnych bitkách so skalou, snehom a ľadom na jednej strane… a z ľahkosti zostupu formou kĺzavého letu, plného imaginácie a analýz hmôt a prúdení neviditeľných pre ľudské oko, ku ktorým sa dá dospieť len skúšaním a k nemu prináležiacimi prehrami, naplnenými strachom z pádu.

Vďaka hory, že sa vo Vašich studených objatiach môžem formovať, bojovať so svojím milovaným nepriateľom strachom. Ďakujem, že môžem prekonávať svoje slabosti a tak sa stať iným človekom. Za tie zážitky, ktoré mi nikdy nikto nezoberie a ktoré majú obrovský význam pre mňa, no dosť často sú nepochopené hodnotami „tam v údoliach“.

„Ku všetkému, čo je veľké, je prvým krokom odvaha.“ Johann Wolfgang von Goethe