Grandes Jorasses, severná stena, „Le Linceul“ M4, WI 4, sólo (pro cestu se používá také název „The Shroud“ nebo „Rubáš“, topo stěny, pozn. red.), 100 m hrebeňom a daľej východným kuloárom na vrchol Pointe Walker (4 208 m n. m.). Následný zlet na paraglide. 19. 11. 2021. Toľko by sa dalo povedať k faktom.

A toto k pocitom.…

„Nič nie je nemožné, pre toho, kto skúša…“
Táto myšlienka Alexandra Veľkého je jednou z mnohých, ktoré mám zapísané vo svojich denníčkoch a pravidelne sa k nej vraciam. Vždy si s úsmevom k tomu pridám:
„A zobral štít, kopiju a hajde dobiť Indiu!“

Čo bol v tých časoch kraj neznámy, za hranicou možného a to ešte cestou rozsekal so svojou armádou Peržanov na drobno, pri Gaugamélach porazili dokonca päťnásobnú presilu. Nielen silou svojich mečov, ale najmä odvahou, rozhodnosťou a umom, taktikou.

Už len stáť proti takej presile, nezľaknúť sa a nezdupkať, po mnohých stovkách kilometrov dlhom pochode z Grécka, je rozhodne výkon za hranicou možného.

Ideály. Nikdy nedosiahnuteľné vzory hrdinov fiktívnych i skutočných sú pre mňa hnacím motorom, a keď sa nad tým tak zamyslím, svoje „bitky“ sa podvedome snažím vybojovať tak, ako mi káže moja moja filozofia. Teda sa Alexandrom, Aragornom, Sokratom, Ragnarom či Messnerom túžim aspoň metaforicky priblížiť. Nejde tak ani o cieľ samotný, ako o filozofiu a obtiažnosť jeho dosiahnutia. A inak tomu nebolo ani tento krát…

Po aklimatizačnej túre, keď som vyliezol a vyšiel 2500 výškových metrov a následne zletel nazad z 3500 m n. m. do údolia, pretože sa mi nezdalo (ako pilotovi, čo som a vždy primárne budem) počasie, totiž fúkal foehn, začal som rozmýšľať čo podniknem ďalej. Prichádzal totiž spln a ako pilot mám odpozorované, že v tomto čase v našich európskych zemepisných šírkach býva najletovejšie počasie z celého mesačného cyklu. K tomu treba pripísať možnosť vidieť aj v noci, kedy strieborné, chladné svetlo mesiaca násobí ľad a sneh do sily, kedy si schopný bez čelovky liezť a orientovať sa v teréne i stene, čo najmä v krátkych dňoch je skutočným žolíkom… A takú šancu neslobodno premárniť!

S malou dušičkou si zľahka vykračujem od Karolínky, môjho domova na kolieskach, parknutej na pristávačke v Chamonix. Žiaden vláčik nechodí. Žiaden croissantíkový alpinizmus sa nekoná. Ako dobre, aspoň si za tých osem hodín prechádzky do chatičky De Leschaux usporiadam myšlienky, nahrávam poslednú vôľu a preberám taktiku. Môj tichý plán je vyliezť severnú stenu Grandes Jorasses freesolo a zletieť dole na paraglide, ktorý nesiem so sebou, to je absolútne optimistický plán. Priemerný plán je vyliezť do sedla a po hrebeni hore a zletieť a pesimistický je len obhliadnuť a zorientovať sa v teréne.

Bivak je luxusný, dokonca je v ňom nad nulou a aj perina. O pol štvrtej sa budím bez budíka. Je čas. O piatej, s gulášom od Adventure menu v brušku, naliaty dvoma litrami vody, vyrážam. Postupujem na lyžiach za štvoricou lezcov, ktorí sa rozhodli bivakovať na ľadovci, no sú bez lyží a boria sa. Rýchlo ich doháňam. Keďže sú naviazaní a opatrní, sledujem ich chodníček najhoršími trhlinami, síce s vysokým tepom ale bez ujmy.

V sluchátkach mi reve môj playlist z metalových balád i vypaľovačiek nazvaný “DO or DIE”. Používam muziku tak, ako to vedeli už starí Gréci, že hudba dokáže dodať mužským srdciam odvahu k veľkým činom. A ten pocit, keď ti behá mráz po chrbte pri metaforách ako:

By power of the will the spirit to survive, fight!
In front of gates of heaven, beyond the gates of hell, fight!
We fought to stay together,
We have won and have to lived to tell…

…je naozaj hustý. Partie sa pýtam, čo idú, že „Colton-MacIntyre“ a zisťujem, čo si myslia o tom, ako mám posledný úsek po ľadovci pod nástup, prejsť. Vidím dve možnosti ale odpoveď je presne taká, akú som čakal:
„Keď si tu sám, mal by si to vedieť.“

Na mieste, kde by som dokázal pristáť a znova odštartovať, nechávam lyže.

Pošúcham si ťažký Mjolnir s Vegvisirom, čo mi visí na krku, reku, dobre rozmýšľaj a cestu nájdeš. Padnúť sám do trhliny znamená, že máš asi slušný problém. Preštrikujem sa poslednými, snehom prachovým prekrytými trhlinami pod stenu. Dám si čokoládku a zalejem to redbullom. Pozriem na hodinky, deväť. „Per Ardua ad astra“ a rúbem sa hore vyľadneným komínom.

Prvých sto-dvesto metrov je úžasný snehoľad, lezenie je strmé, ale ľahké. Do každého kroku treba dať len minimum sily. Dostávam sa do švungu, nezastavujem. Dve tempá cepínmi, štyri kroky nohami. Mechanicky.

Postupne sa terén pokladá, neviem to veľmi odhadnúť či je to 60 alebo 70 stupňov ale dobrý snehoľad postupne mizne. Nachádzam pár trčiacich skál, na ktorých sa možem postaviť aspoň jednou nohou a oddýchnuť si, zložiť či založiť kameru. Síce nesedím, ale pre istotu si pripnem do motyky odsedku, aby reku keď sa rozháňam batohom, ma nerozhodilo, lebo gumy ma neudržia. Viem o tom svoje, padol som tak v Tatrách a dodnes je cepín pod Galérkou Gánku. Lenže vtedy som mal lano, ale teraz nemám.

Hlbina za mojím chrbtom narastá do netušených rozmerov. Ticho naznačuje fatalitu zle zaťatého cepínu, len jediného z tisícov zásekov. Tých päť centimetrov hrotu cepínu a dva až tri centimetre mačky, zakopnutej v tomto ľadovom obrovi je to, čo ma drží. Keď sa kochám pohľadom do hlbiny, vidím kráčať štyri maličké bodky. Zdá sa, že sa lezci otočili, možno sa neprebili ľadovcom, alebo zhodnotili že podmienky sú nevhodné. Pre mňa však návrat neexistuje… Ani vrtuľník. Nemám signál. Existuje jedine vrchol hory v 4200 metroch, odkiaľ môžem zostúpiť na paraglide dolu. Do svojho presvedčenia, že to dokážem, som vložil svoj život. A keď to nedokážem, tak som pripravený za svoje presvedčenie život položiť. Neočakávam za svoje rozhodnutie pochopenie a už vôbec pochvalu. Skôr odsúdenie a pohoršenie od tých, ktorí nerozumejú, ale keďže si môžem slobodne zvoliť, ako so svojím životom naložím a je mi to úplne jedno.

„Život meriame činmi, nie časom.“
„Odvaha mieri ku hviezdam, strach ku smrti…“
To je filozofia, ktorej verím…

Doliezam ku bielym plochám v asi polovici steny. Je to obyčajný zhutnen prachový sneh, nenosný. Takže musím rúbať zbraňami ako Thór ľadových obrov v Jotunheime, až je mi z tejto metafory do smiechu. Ľad je tvrdý, tmavý a krehký. Kým v ňom moje zbrane držia, musím zaťať niekoľko krát, odlúpiť niekedy aj kilové kusy ľadu, kým sú tutové. Tie kusy ľadu padajú na moje nohy, ktoré držia na pár centimetroch hrotu mačky, zakopnutej v tvrdej mase. Čakám, kedy mi nohu vyhodia… Preto sa sústredím najmä na cepíny, lebo ak mi vyskočia obidve nohy, na motykách sa udržím, ale ak zbraň, tak nie, pretože v každom kroku je moment, kedy som len na jednej z nich, som v pohybe, a ak sa šmyknem, idem dolu.

Lýtka horia, prsty na nohách od kopania bolia. Ramená blčia, prsty, hánky i zápästia mám dobité. A rozľahlosť, osamotenosť v ťažkej situácii v tomto ľadovom obrovi napomáha „milovanému nepriateľovi“, aby naberal na intenzite a pokúšal sa zatemniť moju myseľ. Únava mu je jeho veľkým pomocníkom. Spomínam si na Stanislawského: „Bolo to doknalé, sám v ľadovej stene, oči som mal naplnené slzami…“

Nájdem však systém, leziem po kraji snehových nánosov, motyky tnem do ľadu a mačky čo najviac do snehu, ktorý aspoň trošku podopiera moje chodidlá a odľahčuje lýtkam. Pri traverzovaní cez čistý ľad hľadám v ňom pukliny, ktoré znižujú námahu na jeden zásek cepínu. Keď si potrebujem oddýchnuť, vytiahnem skrutku do ľadu, zavŕtam a ľahnem si. Dám si čokoládu, zapijem chrumkavou vodou, sklepem lýtka a zapravím kameru. Dohromady, čo si pamätám, som oddychoval trikráť v šroube a dvakrát v odsedke v cepíne v nižších častiach steny.

Strach po asi dvesto metroch ustupuje, blíži sa posledný skalnatejší úsek a hrebeň. Porážam „milovaného nepriateľa“, ktorý ma formuje. Bez neho by to nebolo ono. Mám na výber tri komíny, rozhutujem ktorý, pretože to vyzerá, že z prostredného doprava nepreleziem ale doľava áno. Matematika rozhodla. Prostredný, možem z neho odbočiť do ľava, keby bol nepriechodný. Hlavou napred! Celé telo horí, no každá bunka bojuje o svoje prežite. Do špiku kostí. Ľad sa stráca pod snehom, zatnem čakan a podľa zvuku viem, či dobre či nie. Niekedy odskočí od tvrdej žuly a ruka zabolí. Začína tancovačka. Hľadám škáry, páčim cepíny, odhŕňam sneh. Kilometre nalezené v tatranských nepodmienkach sólo, sa prejavujú. Koniec sa blíži, ale nepoľavuj v pozornosti, Ďuro!

Záverečná séria krokov za enormného dychčania a som na hrebeni. Tisíctristo hrmených! Teraz hrebeň na vrchol. Ruky si necítim, rukavice zamrzli na kameň. Leziem po hrebeni, je ťažký, hádžem lokre do doliny ale viem, že nemôžem zastať. Som v rauši, v berserku.

Po asi sto metroch vidím možnosť uhnúť do kuloáru a keď vidím hrebeň pred sebou, je to jasné, čas dochádza, musím tam. (V sprievodcovi píšu hrebeňu 5c, A1! Pozn. aut.) Sadnem si na skalu, odmrznuté rukavice vymením sa suché a letím hore. Nevnímam nič, len vrchol. Spása bezpečia pohybu pešmo a úniku letmo! Bez zastavenia monitorujem smer vetra, nie je priazniví, ale ja to zvládnem, za 23 rokov lietania už som čosi pochytil. Pri vrchole sa odfotím a rozbaľujem krídlo. Pár krokov a hádžem sa do hlbiny. Letím. Nepadám.

V neskutočnom návale situácie plachtím popri neuveriteľnom ľadovom obrovi, v ktorom som zložil svoju prvú skúšku. Unikol som bivaku zabalený len v padáku vo výške 4200 m a podľa predpovede v –16 °C. Pristávam pri lyžiach pod stenou, obúvam si ich a v nepriaznivom vetre sa púšťam do ďalšieho letu. Trhlina sa blíži, no padák ešte neletí… Päť metrov.… Štyri.… Frčím asi 45 km/h a asi dva metre pred ňou cítim vztlak, pritiahnem a letím. Smrť sa nekoná.

Po ďaľších minútach eufórie, na ktorú neexistujú slová, pristávam pod rebríkmi k bivaku. Ostanem ležať na snehu, ťažko fučiac. Pozerám do neba, sám obkolesený najkrajšími žulovými katedrálami, čistými a surovými. Sám. Teraz sa môžem naplnno oddať tomu, čo som zažil.

Monumentálne žulové svätyne v ktorých som, sú nádherné vo svojej nespútanosti a v ich posvätnosti sa túžim aj naďalej formovať alebo s nimi splynúť. Do ich ticha utekám pred ľudskou zlobou a malosťou. Ony neodpustia chyby. Buď im rozumieš, alebo nie. Buď urobíš chybu, alebo nie a máš možnosť rozpovedať, čo si zažil a čo si sa naučil.

Citím nespútanú radosť žitia, ktorú ale pocítiš len vtedy, keď sa pozeráš na druhú stranu. Ako si topím sneh na pitie a balím padák začujem hukot a treskot. Pozriem na krutú stenu a serak, na ktorom som pred pol hodinkou stál, letí tam, kde som pred desiatimi minútami obúval lyže… 

Kľaknem si. Vďaka, Jorassy. To bola slušná bodka za skúškou, ktorú som zložil a ktorá nezložila mňa. Nikdy som sa necítil tak živý…

Nesúdťe ma a nenasledujte ma. Zhorím za to v pekle, ale čo už, veď v nebi som každý deň a tam dolu je aspoň teplo a hrajú tam čertom poza uši všetci správni rockeri!