„200 slov“

Hlbina naľavo, hlbina napravo. A v hlave je prázdno... Juraj Koreň o zimním sólu severky Eigeru

14. 03. 2022, Juraj „Ďurifuk“ Koreň

Prvá z nich, oblečená v modrom rúchu šla kľudne, druhá, v nádherných šatách šla tanečným krokom a neustále sa upravovala.

Nevieš, aký život si vybrať? Vyber si mňa za sprievodkyňu, poznám najpríjemnejšiu cestu, budeš jesť a piť, koľko budeš chcieť a len tie najvzácnejšie pochúťky. Nečaká Ťa žiadna práca ani námaha a každý večer ťa bude čakať mäkké lôžko.“

„Kto si, že môžeš toľko sľubovať?“ spýtal sa Héraklés

„Som Rozkoš.“

Pristúpila druhá, v jednoduchom modrom rúchu oblečená žena a povedala:

Nič z toho, čo je hodnotné a čo je hodné túžby, nedávajú bohovia ľudom bez práce. Chceš vyniknúť? Musíš pracovať viac, ako tí ostatní a odoprieť si to, čo si oni neodopierajú. Zvolíš si mňa, nesľubujem ti ľahkú cestu. Hovoria mi Cnosť. Ak pôjdeš za rozkošou, budeš jesť a piť bez smädu a nebudeš vedieť, po čom by si mal túžiť. Prejdeš životom ako lenivý tieň a nezenecháš po sebe nič, len prázdny mech od vína. Ak si vyberieš mňa, vykonáš veľké dielo.“

_______________________


Ak poznáš Hérakla, vieš, čo si vybral…. A stal sa nesmrteľným. Nie je to príklad, hodný nasledovania?

Veľa krát som túto bájku ako decko čítal a nie len tú. Mnohé z príbehov o hrdinoch antiky začínajú: A už si, chlapče, vykonal nejaký hrdinský čin?

Alpská trilógia. Grandes Jorasses, Matterhorn, Eiger. Vysokánske to končiare. To bude na tréning na ďalšie akcie ako stvorené! Vyskúšam si postupne rôzne situácie, svoju vytrvalosť, odolnosť a presvedčenie. A tak som sa po prvých dvoch a rôznych ďalších menších zoceľovacích sólo výstupoch dostal do Grindewaldu, ku kamarátovi Lukášovi s odvážnym plánom chytiť sa za pasy s najväčšou stenou Álp, Mordwandom, stenou smrti.

Obhliadnem si terén na lyžiach, nafotím si stenu, študujem veľmi zložito pôsobiace topo, učím sa názvy a pozerám fotky z výstupov. Odhodlávam sa. Dva dni po fronte idem na vec!

Autor článku v severce Eigeru (f: JK)

Pod staničkou Eigergletscher je malá búdka, zložím sa tam večer pred nástupom. Za tmy sa šmohtám pod stenu, kde vidím stopy tímu, ktorý nastúpil deň predomnou.

Alea Iacta Est! Kocky sú hodené. Stúpam pomerne prachovým snehom ľahkým terénom s ťažkým batohom, mám totiž aj padák. Niekedy sa doslova hrabem. Pár prahov a ľahšieho mixového lezenia, nasleduje traverz, kde sa pre slabo držiaci sneh rozhodnem zaistiť a rovno si to napálim do „Ťažkej špáry“. Tam ma pekne poskrúca. Asi preto sa volá ťažká, no nie? Až pri zlaňáku si všimnem štand schovaný za kameňom, spojil som dve dĺžky. Po „Hinterstoisserov traverz“ je to pekné delikátne lezenie s krutou Rote fluh po pravici. Ten prefrčím priposratý, pretože laná sú také kadejaké, len nie poriadne.

Prebehnem freesolo cez prvé ľadové pole až po „Hadicu“, ľadovú stužku spájajúcu prvé s druhým ľadovým poľom. Tu sa znova musím vybaliť a istiť. V ktoromsi reporte hovorili, že je to ťažké miesto, no nakoniec to až také tuhé nebolo. Náhlim sa, lebo noc získava prevahu. Traverzujem cez druhé ľadové pole, zadychčaný až strach. Keď vidím terén pod „Bivakom Smrti“, viem, že to dnes nestihnem. Takže hajde nájsť flek a vykopať si bivak. Za hodinu ho mám, napoly schovaný pod skalou sa kuklím do spacáku obutý. Myslím pri tom na dedka, na jeho bezútešné povstalecké motto: „Nepriateľ je naľavo, napravo, pred nami i za nami. Už nám neujde!“ Hahá! Akurát že mojím súperom je bezútešná, obrovská ľadová stena…

Ráno je čarovné, no dlhšie mi to trvá, sa pozbierať. Cez pole mažem ku žehličke, kde ma čaká istená dĺžka, ktorá ma opäť vycvičí, hoci je to len M4+, problém je v grúni, ktorý sa rozpadáva pod mojimi rukami. Nie strmé, ale šmykľavé a nezaistiteľné.

Freesolujem štyri dĺžky so zástávkou na „Todesbivaku“, kde zhltnem čosi čokoládky a popijem vody s kameňmi. Napodiv, konečne nie je tak hnusná ako býva zo žuly. Aspoň nejakú výhodu má tá kopa zmrzlejch šutrú.

Na konci rampy musím tasiť lano, je tu „Wasserfall Kamin“. Teda v lete je, teraz je to tak holá, pekelne strmá skala. Kým sa dobojujem do „Bivaku bohov“, je noc, ktorej predchádzala hektická situácia skrížených lán, padajúceho ľadu i kamenia. Raz ja na nich, raz oni na mňa, dve dvojky miestňakov. V bivaku si pokecáme trošku, samozrejme poznajú Maurera, Aarona, vodca Peter sa zas po rokoch dal na lietanie. Super je. A nezabúda mi každý z nich dodať, že ísť toto sólo, je naozaj šialenstvo…

Tři kilometry vysoká severní stěna Eigeru (3970 m n. m.), Švýcarsko (f: wiki/creative commons)

OPĚT SÁM

Pri úsvite tretieho dňa mi chlapci ujdú „Traverzom bohov“, tieto dve dĺžky som sa pri tom, ako sa na nich pozerám, rozhodol použiť lano a zaistiť sa v ňom. Sneh je miestami naozaj krupicový a vidím aj dosť krokov po čistej skale, to s 80litrovým batohom… No môže znamenať cestu do síce asi teplej a plnej jedla, čo by som si náramne teraz prial, ale stále konečnej Valhally.

To znamená tri krát každú dĺžku. Stratil som tu asi dve hodiny, na 120 metroch!

Prečo tri krát? Pretože preliezť jednu dĺžku zaisteným sólom sa dá len tak, že najprv dĺžku vylezieš a založíš istenia a natiahneš lano medzi štandami, potom sa vrátiš do spodného štandu, zoberieš veci, ktoré si dole nechal a vylezieš nazad do horného a rozoberáš istenia. Áno, je to dlhé a pomalé, ale zato šťavnato vysiľujúce!

Ďalší na rade je „Pavúk“, ľadová stena, síce položená ale z celkom slušne tvrdého ľadu. Píšu že M5.

Valaškami šermujem a nohy ma pekelne bolia, už som sa tretí deň nevyzul, aby reku nezmrzli topánky. Strašne ma pália chodidlá, začínam mať obavy, aby som nedostal „zákopovú nohu“.

Po dvoch istených dĺžkach sa z veľkého ľadového poľa dostávam do komínika za M2-3 a tam balím lano, aby som bol rýchlejší a dve dĺžky prefrčím pod ďalší oriešok, „Ústupovú špáru“. Je úplne suchá, no len pár metrov dlhá. Fintou je sa dať po kroku doľava a potom doprava na dva kroky a potom znova doľava. Leziem bez rukavíc – v tej sakramentskej zime mi skala bleskovo primŕza k rukám. Mádžo? Pche, to nefunguje tak ako poriadny mráz, to zrazu držia chyty na mokrých rukách. Síce raz za čas, keď chyt chceš pustiť, sa naopak stane, že chyt radšej opustí stenu a pokračuje namrznutý na tvojom už aj tak necitlivom pařáte. Doliezam cez „Cortiho bivak“ traverzom do „Ústupovej špáry“. Tu mi chaloši nechali plynovú bombu, čo nevyužili. Keby som náhodou potreboval. Oj, ako mi zdvihne morálku, a tak dopíjam skalnatú vodu, ktorú som roztápal celé doobedie vo fľaške priamo na tele a roztápam si ďalší litrík. Vypijem ju hltavo, je síce pekné počasie, no to znamená extrémne suchý vzduch a veľké straty tekutín. Však som aj smädný už tretí deň ako Odin na polceste do Asgardu.

Pomaly ale isto začínam cítiť koniec steny a aj príchod Slnka, čoskoro ma po troch dňoch konečne pohladí! Sekám sa ľadovou stužkou výlezového komína a s obavami sledujem výškovú oblačnosť. Samozrejme, zastrela Slnko a žiadne teplo sa nekoná! Ale takisto znamená príchod zlého počasia. Kým tie tri dĺžky vyleziem, začne zlahúčka snežiť, zvýšila sa tým vlhkosť a rozfučalo sa, pocitovka klesla rapídne. Blíži sa noc a ja nemám miesto na bivak!

Metr za metrem. Konec stěny je cítit. (f: JK)

EPICKÝ ZÁVĚR

V rauši sa vrhám do posledných metrov, teda konkrétne posledných 300 m! Z 3500 m dlhej cesty! To už je nič! S vypätím všetkých síl freesolujem, ľadový vietor ženie do mojej tváre sneh. Som strašne unavený. Lezenie nie je ťažké, ale zlá podmienka ma nakoniec prinúti sa zaistiť a strácať energiu i čas v jednej dĺžke.

Som asi 10 metrov pod hranou, cez ktorú nevidím, ale tuším tam záver, takzvané vrcholové ľadové pole. Dúfam v to, že bude pokryté firnom, lebo tvrdý, čierny ľad bude naozaj posledným klincom do rakve. A samozrejme, keďže sa volá pole ľadové, je ľadové. Takže posledný Ragnarok. Posledná bitka tejto nekonečnej vojny s ľadovým obrom. Rúbem ani Thór Jotunheimských. Ručím. Ruky mám na absolútny šalát. Nohy a lýtka sú od váhy batohu na zhnitý šalát. Je tma. Fúka ľadový vietor, sneží. Ak sa šmyknem, letím dolu asi 1500 m. A čo by na to povedal Stanislawski?

Bolo to dokonalé, sám v ľadovej stene, v srdci besniacich živlov. Epopeja!“

Bojuj, Ďuro, bojuj. Chybu nesmieš urobiť. Ľad sa štiepi pri rúbaní, zakaždým musím tak peťkrát zaťať, kým drží zbraň, raz mi obrovský kusisko ľadu padne na nohu, na tú, v bolesti zakopnutú do tejto pekelnej masy a vyhodí ju. Vysím na jednej motyke a jednej nohe, batoh mi rozhádže ťažiško. Je to tu? Konečná? Nie, haháá, ja sa nedám. Ručím v beznádeji, posledné štipky energie dolujem zo svojho utrápeného tela. Nedám sa! Veď preto som tu, kvôli túžbe bojovať a zažiť to v čo najhorších podmienkach sám. Čo by urobil taký Héraklés? Vzdal by sa? Určite nie. Niečo by vymyslel!

Napriek všetkej bolesti nôh i rúk, hlava velí, telo posúcha. No a čo, že od včera večera som zjedol len jednu čokoládku. Že som skoro nič nepil. Leziem. Zatínam zbrane do firnu a nazerám za hranu! Mittlegi! Nevidím žiaden bivak, ale to už je najmenej. Vybojoval som to!

Hodinu sa bavím a využívam nakúpený adrenalín na vykopanie bivaku. Zohrejem si dva litre vody, vyzujem topánky a súkam sa do žďaráku bez večere, adrenalín hlad potlačil, dám si až ráno. Malo by svietiť Slnko a už by nemalo snežiť, to bude radosť, šetrím si tú poslednú porciu. Z hrebeňa vidím dolu do údolia, tam, kde sa dajú jesť a piť tie najlepšie vína a pochúťky, kde je mäkká, teplá posteľ. Kde sú rozkoše a radosti pozemského bytia. Ale ja som tu, na vrchole a odopieram si to, čo si iní neodopierajú. V takýchto osobných pekielkach zoceľujem samého seba. A užívam si to v nádhernej kulise výhľadov hodných samotných olympských bohov z výšky 3900 metrov.

V bivaku vykopaném silou adrenalinu (f: JK)

Noc je dlhá, mrazivá, sneží na mňa. Chlad lezie za nechty, som v oblaku, vlhkosť robí svoje. Trikrát si zvarím za noc vodu do fľašky, aby ma hriala. Hviezdy nevidno. Všetko ma tlačí, spacák je premrznutý, do tváre sa mi sype sneh.

Nad ránom sa však ukážu hviezdy. Zvládnem to. Vybojujem to!

Krásne svitanie, teplé slniečko, zhltnem čokoládku, nevarím. Zbalím švestky a po hrebeni stúpam k vytúženému cieľu. Hlbina naľavo, hlbina napravo. Jeden zlý krok a letím 1800 m až dolu.

A som tu. V hlave je prázdno. Sedím na vrchole Eigeru ako princ na bielom koni. Zarevem si tak mocne ako Viking na stamfordskom moste. A napadne mi…

Stand and fight,
live by your heart
Always one more try
I’m not afraid to die
Stand and fight
Say what you feel
Born with a heart of steel.“
(Manowar)

Vzpomínka, která zůstane. Juraj na vršku Eigeru (f: JK)

Ako vlastne vysvetliť ten pocit? Keď sa dobrovoľne, z vlastného presvedčenia odhodláš nasadiť svoju existenciu. Keď bojuješ s nepriazňou na všemožných frontoch. A prebiješ sa, lebo si sa prebiť chcel… Keď chápeš tú slávnu Gimliho hlášku:

Takmer istá smrť? Mizerná šanca na úspech? Hohó! Tak na čo čakáme?“

Keď cítiš, že z odopierania, z cností sa stávajú v tvojom prežívaní skutočné slasti. Keď hlad, mráz, bolesť, strach a únava sú tými najlepšími spoločníkmi. Vďaka, hrdina a veľký vzor Héraklés. Vďaka imaginárny Aragorn, Thór, vďaka skutočný Alexander, Messner, Aristoteles, Štefánik, Kurtyka, Pochylý, Stanislawski a mnohí ďalší… Za Váš nikdy nedosiahnuteľný, ale motivujúci ideál.

Dole schádzam po vlastných, hoci som štyri dni ťahal lezeckou cestou dlhou 3,5 km padák. Na vrchole, veľmi maličkom, fúka vietor z boku a nevidím to uskutočniteľne. A v nižších partiách hory fučí už úplne dole brehom. Čo som si vyniesol, to i znesiem! To je tréning.



I malé články dají dohromady dost práce. Díky za tvoji podporu