„200 slov“

Neúspěch mě motivuje. Kdy už přelezu Bratislavkou perlu?

27. 08. 2017, Oliver Vysloužil

Jeseň je za dverami. Opäť príde ten deň, keď sa budem po zobudení len darmo načahovať za svojím magnetom. Konštelácia má svoje zvyky. Slnečné veterné dopoludnie s príjemným pachom po rannej hmle bude súčasťou jedného z nich. Čerstvo namletá káva vyplní občasnú samotu a postupne mi pretlmočí reč spomienok. V hlave si prelistujem poslednou návštevou, neúspešnými pokusmi a mixom rozsypaných pocitov.

Káva je tmel a kofeínové žily sú tobogány eufórie, obzvlášť po dlhšej odmlke. Čo už. Šarkany si ma nikdy nezískali, ani pandrláci z gaštanov či veselé fronty na burčiak. Pre mňa je toto obdobie, a vlastne každé iné, o boulderingu. O tom, ako sa zobudím, nechám si namaľovať kávou úsmev na tvár a zabuchnem s elánom dvere.

Je to deň, možno dva ročne, ktoré klasifikujem za príležitosť. Vždy si hovorím, že musím chodiť častejšie, ale po ďalšom neúspechu je presvedčenie v hlave akési ťažkopádne. Motivácia má našťastie výbornú aerodynamiku, vždy sa spoľahlivo vráti, nech ju odhodím akokoľvek ďaleko. Chce to len čas a tú správnu konšteláciu, až znovu zabuchnem dvere s elánom.

Z domu to mám na Bratislavskú perlu asi 20 minút. Tento žulový unikát sa hrdí v listnatých lesoch nad vinohradmi. K mestu je otočený chrbtom a vyhýba sa slnku, aby si dokázal ľahšie nalákať bouldristov. Mám rád tú cestu sem. Po krátkom výšľape ma pozdraví výhľad na Bratislavu, ešte kým prejdem lesnou bránou úzkym chodníkom až pod balvan. Okrem hŕstky bouldrov, ktoré už poznám naspamäť, ma vždy privíta čerstvé chvenie v bruchu. Po roku opäť nastupujem do projektu s novou nádejou…

A po troch hodinách opäť odchádzam s novou kapituláciou. Viem, že sa to dá vyliezť, a práve ono „zákerné“ vedomie šťuchá do môjho neúspechu a veselo si ho rozotiera na chlieb. Kým si na ňom bude pochutnávať, nebude sa mi chcieť vrátiť. Čo teraz? Nestačí jednoducho zosilnieť, prísť zase o rok a boulder preliezť? Asi áno, lenže ktorý rok? Dovtedy to musím proste skúšať.

.

.
.

Napriek bezprostrednej nechuti po neúspechu sa o návrat nebojím. Správna konštelácia sa opäť objaví, viem to, lebo má v mojom živote svoje zvyklosti. Píšem to bez emócií. Zatiaľ sa neteším, ani mi to nevadí. Jednoducho prídem a dám ďalší pokus. Hlavou mi však stále beží otázka, či je dobré mať kúsok za domom takú výraznú časť svojho bouldrového života. Lebo nech to raz dopadne ako má, keď ju máte stále na dosah, paradoxne sa s ňou oveľa ťažšie nažíva.

Je to špecifický vzťah. Zvyčajne za projektmi cestujeme, keď už nie pol dňa, tak aspoň dostatočný čas na to, aby sme si uvedomili, že nám to nevadí a robíme to s radosťou. Možno sa za nimi aj o niekoľko dní vrátime a nebudeme k tomu ani potrebovať „správnu chvíľu“. Projekt Metropolitan je iný. Je veľmi ťažký a zároveň veľmi blízko. Možno oveľa bližšie ako jeho zdolanie. Pri jemných odtieňoch v boulderingu však nikdy nevieš. Bumerang sa čochvíľa vráti. Žeby čas na kávu?

(Příspěvek vznikl v rámci letní soutěže eMontany. Titulek je redakční.
Budeme rádi, když se s námi o své zážitky podělíš i ty.)

Bratislavská perla – žulový unikát, který mám 20 minut od domu (f: Oliver Vysloužill)

I malé články dají dohromady velkou práci. Cvakni a potěš eMontanu.