Splnový (úplňkový, pozn. red.) deň, predpoveď hlási atómové stupáky, krásne oblaky, v Južnom Tirolsku sa údolia zelenajú novou, jarnou a sviežou trávou, no vo výškach nad 1800 metrov však stále bačuje zima. V severoch dupľom. Čo s takým dňom urobím?

Kamoši Wegerovci ma volajú do Dolomitov, že natočíme video do ich seriálu pre Mammut. Necítim sa však úplne zdravý a okrem toho o piatej večer mám vysadiť Aarona, po mesačnej pauze si chce zase skočiť BASE.

Hm, ako si užiť takýto krásny deň tak, aby som mohol naň spomínať? Beriem lyže, cepín, mačky, paraglide a sedačku, ktorý natrepem do 70l turistického batohu a hovorím si, polietam si, polyžujem, čo sa mi bude páčiť, slovom uvidím, ktorá z ladných krások, čo horami ich zovú, na mňa žmurkne… Že poď, ukáž sa!

O desiatej sa odpútavam zo zelenej lúky pokrytej deň starým hnojom. Asi aby rástla tráva ako brady Vikingom. Super, celé lyžiarky mám od toho brajgľu. Pár sekúnd a už ma ťahá termika do výšky, vário piští a nebo i výhľad sa otvárajú! Vstupenka do ríše zázrakov, slobodného kráľovstva výšin a nespútaných nádher nie je nič iné, ako rozdiel v hustote vzdušných más, spôsobených slnečným svitom. Termika. Tú však peniazmi neuplatíš, musíš rozumieť, pozorovať, predvídať, analyzovať, čo kde, kedy, ako a prečo. A v tom je jej nepopísateľné čaro – v jej nedostatku. V túžbe, v očakávaniach a neistotách, či a ako sa ukáže, či „dá“.

Za pár minút som v mrazivom vzduchu nad 2500 m n. m. a očami jastrím po prvom cieli. Medzi Tschigatom a Stacklwandom je jeden žľab, ktorý mi udrel už pred rokmi z diaľnice do očú, reku, ten si raz fuknem! Napozerám si situáciu zo vzduchu, zvážim pre aj proti, najmä lavínovú situáciu. Svieti do neho síce slnko, ale len krátko, je len 11 hodín, na lavínu z tepla, ktorých je okolo vypadnutých dosť, je ešte skoro. To dám!

Pristávam, balím batoh, doťahujem lyžiarky a utieram hnoj z podrážok do snehu. Motyku do ruky, nádych… a hlavou napred! Strmý, no homegénny sneh cca 50° sklonu sa zľahka pokladá na cca 40° a prašan strieda ľadové hrudy a vyšmýkané plochy od zosuvov. V polovici sa už viac natopený sneh stáva predvídateľnejším a môžem zrýchliť. Anciáša, to je paráda! Na plytkých svahoch 500 m nižšie, pod strmou stenou si dám ešte pár oblúkov, rozbalím paraglide a fuk ho tam ako správny Ďurifuk do nebies.

Termonukleárne stúpania ma vystreľujú popri takmer kolmých skalách do výšin, nad vrcholy. Tam rozhodnem o svojom ďalšom cieli, Kleine Rötelspitze. Zo severnej strany má krásne, tiahle pláne, ktoré vyzerajú byť pokryté nedotknutým prachom. Pristávam 10 metrov od vrcholu, vypíjam plechovku redbulu, a za hurónskeho revu trsám pri balení na rockovú vypaľovačku. Cak-cak, lyže obuté a ja režem krásne ladné oblúky v panenskom snehu. Začalo ma to baviť! Po nádhernej orgii sa ešte fuknem do žľabu, reku nech je sranda, no nehomogénnosť snehu a prílišná rýchlosť ma pri asi desiatom oblúku rozhodia a dám hlavičku do snehu. Pozbieram lyže, kameru i nalgenku, dolyžujem na vhodné miesto na štart, opäť vytiahnem paraglide o 500 metrov nižšie, ako som začal lyžovať, snehu znova dočasne dávam zbohom. V silných stúpaniach doberám výšku a popri tom rozmýšľam – je len pol dvanástej a ja už mám dva zážitkové zjazdy za sebou, čo ďalej?

Rozhodnem sa využiť blízkosť i ľahkosť pristátia na vrchole 2805 m Schwarzkopfu, pred tým, ako sa poberiem na druhú stranu veľkého údolia a opustím tento masív. Pristáť, zbaliť, dotiahnuť lyžiarky, cvaknúť lyže a juchachá! Podmienky prvej polovice sú rôznorodé, neskôr v dolnej polovici krásne natopený takmer firn, to je radosť jazdiť!

Tretí zjazd končím tamer na rovnakom fleku ako druhý. Vymením intštrumenty za letecké a stúpam do 3000 m. Letím cez dolinu ďalej smerom na Hirzer a špekuľujem, ako vyťažiť zo situácie čo najviac. V silných stúpaniach po preskoku doliny, nad lesom počujem akési… „Chrrrr.“ Hm, zvláštne! Pri treťom raze však už aj vidím, čo sa deje.

Moje obavy sú podložené realitou. Jediné, čo ma vo vzduchu drží, sedačka, sa TRHÁ! Naštastie to nie je prvý, ale tretí raz v živote, čo zažívam túto situáciu na vlastnej koži. Takže s prehľadom, až smiechom si predstavujem, či a ako zgegnem, alebo či sa budem vedieť podržať pod pazuchy kým pristanem. Sedačka však má ešte zašitý popruh, schovaný, ktorý nevidím, ale mal by tam byť a udržať ma, aj keď sa celý poťah roztrhne.

Medzipristanem, skontrolujem, pre istotu sa poistím šlingňou a letím k vrcholu. Pristátie v turbo podmienkach nie je zadarmo, ale podarí sa na piatý pokus. Zbaliť, zarevať si povzbudzujúcu pesničku, cvaknúť lyže a hurá dolu severozápadnou stenou, fenonomenálnym snehom, lajnou, ktorú som si zo vzduchu vyhliadol. Nie som skialpinista, ale myslím si, že toto boli najlepšie podmienky dňa.

Skáčem v strmom svahu krásne oblúky, neskôr sa úplne ladne vozím nádhernou pláňou. Rozplývam sa nad radosťou žitia. Nad možnosťou sa nerušene hrať a vymýšľať.

Posledný krát štartujem v silnom vetre na záverečný let nazad do údolia, je pol štvrtej, zo západu sa tiahne výšková oblačnosť, znak zajtrajšieho zlého počasia. O štvrtej sa naobliekaný v goratexovej zbroji a s lyžami pred udivenými nemeckými turistami brodím zelenšou ako zelenou trávou pristávačky… Akurát, aby som mohol vysadiť Aarona.

Vyšlo to viac ako skvelo. Som úžasne unavený, opálený, vyvetraný a vyžitý. V krvi mi koluje nálož adrenalínu. V hlave mi znie motto, ktoré vyriekol Seneca: „Život je dosť dlhý, keď vieš, ako ho prežiť. Meriame ho skutkami, nie časom.“