Když si Miška Izakovičová na jaře zranila kotník, vypadalo to s letošní sezónou dost bledě. Dva měsíce víceméně nemohla chodit a rozlézat se začala v půlce července za občasných bolestí a za podpory kamarádek Klárky Kuželové, Majdy Štangerlové a Majky Fúčelové. Postupně se začala vracet do hry a na podzim se jí ujal Kája Nováček, kde pod jeho dohledem vytáhla spoustu vyhlášených spár v Ádru.

V listopadu se jí povedlo volně vylézt vyhlášenou cestu „Golden Gate“ na El Capitana v Yosemitech: 5.13a, 7c+, 1000 m, topo. Cestu udělali bratři Huberové v roce 2000 a první ženský přelez si zapsala Hazel Findlay v roce 2011. Protože se jedná zřejmě o šestý ženský přelez, poprosili jsme Mišku o krátké vyprávění, pozn. red.

_______________________


To, čo sa mi ešte v septembri zdalo úplne sci-fi, začínalo naberať reálne rozmery. Bola som v Yosemitoch, zrazu som sa cítila v lepšej forme ako kedykoľvek predtým, prišiel ma podporiť najlepší spolulezec, akého som si do takej steny mohla predstaviť – Kája Nováček, a všetko bolo pripravené na pokus.

Cesta má štyri kľúčové dĺžky za 5.13: „Downclimb“, „The Move Pitch“, „Golden Desert“ a „A5 Traverse“. Keďže som cestu už liezla, vedela som, že ich všetky budem musieť nacvičovať a netušila som, ako dlho to potrvá. Za najťažšiu som považovala „The Move Pitch“, ktorú som v predošlom pokuse ani neskrokovala, a to som ju dva dni nacvičovala. To bola pre mňa najväčšia neznáma, keďže som netušila, či to vôbec tento krát urobím. Okrem štyroch kľúčových má cesta ešte viacero nepríjemných dĺžok ako napríklad „Pitch of the Heart“, „Monster Offwidth“, „Chickenwing Chimney“, „A5 Traverse“ alebo tri dĺžky previsnutých šupín „Razorblades“ na záver. Vedela som, že v týchto dĺžkach si pád nemôžem dovoliť, aby som šetrila sily a kožu do tých kľúčových.

Do cesty sme naliezli ráno 8. 11. s tým, že sviňu sme mali predťahanú na „Heart Ledges“. Už od začiatku som všetky dĺžky liezla na prvom, čo znamená, že som aj ťahala sviňu. Keďže v nej bolo vody a jedla asi na deväť dní, tak to bola poriadna makačka. Prvý deň sme ju našťastie ťahali len cez tri dĺžky, ale bola tak ťažká, že sa Kája musel zavesiť ako protizávažie. Aj napriek tomu šlo všetko hladko, liezlo sa mi skvele a do prvého bivaku na „Hollow Flake Ledge“ sme prišli ešte za svetla.

Ďalší deň nás čakalo šest dĺžok po „Downclimb“, a aj napriek tomu, že jednou z nich bola obávaná „Monster Offwidth“, tak všetko šlo ako po masle. V tejto časti sa už stena skolmí, takže ťahanie šlo ľahšie a už sme v tom nemuseli visieť dvaja.

Tretí deň bol na programe „Downclimb“. Bolo treba začať hneď na svitaní, lebo na ťažké lezenie bolo na slnku príliš teplo. Plán bol pozrieť krky, ponacvičovať a ideálne v ten deň, prinajhoršom na štvrtý deň ráno preliezť. No keď som asi o 7:30 ráno stála na ďalšom štande po prelezení dĺžky, bolo jasné, že plán sa mení a budeme pokračovať ďalej.

Do ďalšieho bivaku je to ďalších šesť dĺžok, s ktorých ani jedna nie je úplne zadarmo. Prvé tri síce nie sú veľmi ťažké, ale zato sú odvážne či už kvôli horšej skale, alebo horšiemu isteniu, prípadne kombinácii oboch. Potom je potrebné nejako prekonať druhú kľúčovú dĺžku „The Move Pitch“, ktorú som v ten deň ani neskúšala vyliezť na RP, lebo na poobednom slnku to bolo úplne nereálne. Našťastie sa v najťažšom mieste dá potiahnuť za nit. Odtiaľ ešte treba prekonať pomerne ťažký komín „Chickenwing Chimney“ a záverečnú previsnutu žabu, ktorou človek dolezie na nádherne exponované bivakovacie miesto na „Tower to the People“.

Po takýchto troch dňoch lezenia a ťahania svine by som si najradšej dala tri dni restday. To sa samozrejme v stene nedá, hlavne keď sme vedeli, že za štyri dni má začať pršať a mňa čakajú ešte tri ťažké dĺžky, o ktorých som netušila, či ich vyleziem. Dopriala som si však aspoň polovičný, možno by som povedala až trojštvrtinový restday, keď sme väčšinu dňa preležali na portaledge, jedli a pili. Na večer som ale išla vyskúšať „The Move Pitch“, vlastne najskôr aspoň len skrokovať. Po vyše hodine bouldrovania a zúfalých pokusov všetkými možnými spôsobmi, čo ma napadli, som zrazu objavila jeden, ktorý fungoval. V podstate som si betu za odtlaky prerobila na kompresiu, veď predsa len to som mala z Ádru viac natrénované, až keď túto skutočnosť som si uvedomila až pri písaní tohto článku. Prvý krát sa mi podarilo urobiť všetky kroky. Boulder sa mi v ten večer podarilo skrokovať ešte raz, ale na seriózny pokus už neboli sily. Našťastie nočný spánok stačil obnovenie síl a dĺžku som na druhý deň ráno vyliezla na prvý pokus.

„Golden Desert“, dĺžka ktorú som považovala za najľahšiu z kľúčových, a ktorá ma takmer stála prelez. Myslela som, že ju vyleziem ešte v ten istý deň večer a že mi potom ostanú dva dni na „A5 Traverse“ ďalšej kľúčovej dĺžky, ktorej som sa celkom obávala. Hneď v prvom pokuse v „Golden Desert“ som však hodila riadnu držku, keď som spadla pri cvakaní s naťahaným lanom a ešte som vytrhla jeden friend pod sebou. V ďalšom pokuse my strelila noha tak nešťastne, že som si niečo urobila s mojím dochrámaným členkom, ktorý v momente začal bolieť. Poriadne ma to vystrašilo a chvíľu som si myslela, že to bude koniec môjho lezenia v tejto ceste. Každopádne to bol koniec lezenia na ten deň.

Ďalší deň ráno som sa cítila dosť nanič, bola som unavená a noha ma riadne bolela. Bol to ale predposledný deň v stene a ja som mala pred sebou ešte dve kľúčové dĺžky a dolez na vrchol, takže som musela liezť. Prvý pokus v „Golden Desert“ bol úplne roztrasený, noha bolela, bola celá spuchnutá a ja som sa bála padať. V kľúčovom úseku som viac krát sedela a začínala som byť z toho dosť nešťastná. To už ani nehovorím, ako mi bolo, keď som tam v to ráno spadla ešte v ďalších troch pokusoch.

Moju frustráciu zachránil Kája, ktorý navrhol, aby som dĺžku nechala na posledné ráno a išla poskúšať ešte „A5 Traverse“. Aj keď nápad to bol dobrý, tak „A5 Traverse“ mi v ten deň tiež vôbec nešiel. Skala bola už nejaký čas na slnku a ledva som dĺžku krokovala. Dala som do toho dva pokusy, ale prišla som si tam úplne márna. Mala som pocit, že to absolútne nemám šancu vyliezť. Keďže som už nemala ani kožu ani sily, tak som to na ten deň zabalila a zmierila som sa s tým, že proste cestu možno nevyleziem. Nechcela som to ale úplne vzdať a bola som rozhodnutá, že posedné ráno ešte obe dĺžky skúsim a dám do toho úplne všetko.

Neviem, čo sa cez noc stalo, či niekto ráno vypol gravitáciu, alebo či to proste bol deň, kedy som podala môj životný výkon, proste nejakým zázrakom sa mi podarilo obe dĺžky preliezť a to hneď prvým pokusom toho dňa.

Ale teda vôbec to nebolo len tak. Ešte asi nikdy v živote som nebojovala tak veľmi ako v „A5 Traverse“, mala som brutálne natečené a už od polovice dĺžky som v každom kroku bola úplne na spadnutie. Ešte teraz nechápem, ako som sa tam udržala. Asi len silou vôle. Odtiaľto to už len stačilo nepokaziť, čo sa našťastie podarilo, a na vrchol sme doliezli akurát so západom slnka.

„Golden Gate“ je jednoznačne najťažšia cesta, akú som kedy vyliezla, a svoj prelez si cením o to viac, že som ťahala každú jednu dĺžku na prvom, všetky dĺžky som vyliezla voľne a väčšinu cesty som aj ťahala sviňu. Preliezla som to presne tak, ako som o tom snívala.