„200 slov“

„Dva bouldríky na chuť nám nemôžu zaškodiť.“ Neúspěšný pokus o rest day na západě USA

10. 01. 2020, od amerického zpravodaje

Do konca výjazdu nám ostávajú ešte dva týždne a sme úplne zničení. Fyzické aj psychické zásoby sú na nule. Niet sa čomu čudovať – už takmer dva mesiace lezieme cesty, ktoré sú na hranici našich možností a niekedy aj výrazne za hranicou.

Cítim, že ak budeme ďalej takto pokračovať, domov pôjdeme ako úplné trosky. Pravdepodobne aj s nejakým pekným vleklým lezeckým zranením. Potrebujeme sa odtiaľto dostať!!! Ale ako? Problém je v tom, že sme (určite pre nás) v lezeckom raji. Toto údolie je neskutočné. Skaly sú nádherné a úplne všade, kam sa človek pozrie.

Aj najhoršie cesty, ktoré tu sú, by boli považované za totálne skvosty kdekoľvek inde na svete. Jednodĺžky, krátke, dlhé, megadlhé viacdĺžky a aj bouldre. Všetko tu je. Kemp je síce zaprášený ako vždy, ale teraz sú tu takmer všetci lezci a ešte k tomu naša krvná skupina. Ak sa chceš odtiaľto dostať, ani škaredé počasie ti nepomôže. Za posledné dva mesiace pršalo asi pol dňa a predpoveď na najbližšie dva týždne ukazuje iba slniečka.

Téma viacdňového oddychu sa tu pri večernom ohni proste nepreberá. Ak sa chceme odtiaľto na pár dní dostať, potrebujeme naozaj silnú motiváciu. Jediné, čo ma napadá, je, že ešte som nevidel Grand Canyon. Každý rok si vravím, keď budem unavený, pôjdeme si pozrieť Grand Canyon. Ešte sme tam neboli, ale tentokrát to musí vyjsť. Je to šialene ďaleko a cesta tam a späť s trochou turistiky medzitým nám musí zaručiť aspoň štyri dní lezeckého oddychu.

Pol dňa presviedčania samého seba a Mišky, že to stojí za to, a sme na ceste. Vidina oddychu je pred nami. Z nerozvážnosti sa zastavujeme na lúke, na päť minút pozrieť, čo sa lezie. Do kelu, to sme nemali vidieť. Lezie sa všetko, „Salathe“, „Golden Gate“, „El Corazon“, „Magic Mashroom“. Preboha, niekto dokonca skúša voľne „Changing corners“. Vyzerá to, že všetci sú tu a je to podmienka. Z piatich minút je pekná hodinka, ale s vypätím všetkých síl prekonávame pokušenie ostať. Prinútime sa nasadnúť do auta a vyraziť smer Grand Canyon.

Ondra Beneš během loňského přelezu „El Corazon“ na El Capa (f: Ch. Fascendini)

Cesta je však plná nástrah ako napr. nádherné žulové dómy na Tuolumne Meadows. Tie sa dajú bez zástavky obísť len keď je človek lezecký analfabet, alebo má strašne silné odhodlanie nezastaviť. Naše odhodlanie sa ukazuje ako dostatočne silné a hrdinsky nezastavujeme.

Ďaľšia nástraha je snáď ešte nebezpečnejšia. A aj si to uvedomujem. Bishop. Nezastaviť tam sa jednoducho nedá. Naša jediná možnosť, ako sa prebiť cez Bishop a nepodľahnúť závislosti, je priblížiť sa k nemu v noci. Vtedy tie skvostné bouldre nie je vidno a pred prvým slnečným lúčom byť späť na ceste. Tento parádny plán dostáva prvú trhlinu, keď stretávame kamošov, ktorí chcú ísť s nami do baru okoštovať miestne pivko. Smrteľnú ranu nášmu plánu ale zasadzuje nečakaný záškodník mesiac. Je práve spln. To sme nedomysleli. Aj keď sa v noci snažím tie balvany v Buttermilks nevidieť, magicky ma priťahujú a za splnu snáď vyzerajú ešte lepšie ako za dňa.

Bishop – hlavne nepodľahnúť závislosti! (f: autor)

Hovorím si, že zajtra si dám iba jeden dva bouldríky a ide sa ďalej. Ráno sa snažím Mišku presvedčiť, že dva bouldríky na chuť nám nemôžu zaškodiť, ale pridávajú sa k nám aj kamoši bez bouldermatky. Tak ich v tom nemôžeme nechať. Z dvoch bouldríkov je celé parádne doobedie. V zápätí rovnako krásne poobedie na vynitovanej žule v Pine Creeku. Večerná kúpačka v prírodných horúcich prameňoch v strede púšte a nakoniec ďaľší deň v Bishope a okolí na najkrajších bouldroch tejto planéty.

Po ceste späť do Yosemitov sa pre zmenu zastavujeme v iných horúcich prameňoch, cez Tuolumney Medows prechádzame za tmy a po dva a pol dňoch schádzame späť do Údolia. Som zmierený s osudom. Oddychovať tu nie je možné. Kým sme tu, budeme liezť čo to dá, domov pôjdeme ako úplné trosky a Grand Canyon asi nikdy neuvidím… Ale aspoň som to skúsil.


I malé články dají dohromady velkou práci. Podpoř nás samolepkou.