Učím sa manipulovať s časom. Keď ho chcem zrýchliť, ponorím sa do myšlienok a sústredím na prítomnosť. Udalosti začnú bežať ohromujúcou rýchlosťou. Bežia dni, mihajú sa týždne. Ak chcem čas spomaliť, sledujem hodinky každú chvíľu a nudím sa. Čím viac nudy, tým pomalšie čas beží.

Na Hrebienku sme pred piatou a štartujeme. Kecáme. Fučíme. Premýšľame. O pol ôsmej už naliezame z Téryho kuloára do „Stanislawského cesty“ v Západnej Lomnici. Je zima, a tak lezieme v teniskách. Štandujeme, lezieme na pohodu a o jedenástej sme na Lomničáku. Odmávam turistkám za zábradlím. „Idete ďalej, chalani?“ pýta sa ich vodca. „Hej, Vidlovým hrebeňom na Kežmarák,“ odpovie Méďo a trieli do sedla. Nastupujeme na krátkom lane na hrebeň.

Obdivujem povestné výhľady z Vidlových veží, no o chvíľu nás zahalí hmla. Vo vzduchu narastá vlhkosť a obava z búrky. V momente sú mi ukradnuté turistky aj relativita času. Sústredím sa na lezenie. Na život. Pridávame na tempe.

Vždy keď dôjde prvému matroš vymeníme sa a lezie ten, čo istítka a smyčky pozbieral. Sme tak pätnásť metrov od seba a spolupracujeme s lanom. Hrebeň, hmla, okná do priepasti, vežičky, zlaňáky, choďáky, výmena matrošu, lezieme, zliezame, lano sa motá, po hrane hore aj dolu.

A zrazu je hrebeň za nami. Výbeh do svahu s troškou lezenia a sme na vrchole Kežmaráku. Zostupujeme… Čas v milovaných horách ubehol a zmizol v okamihu.

4.50 Hrebienok
7.30 do steny, Stanislawski
11.00 na Lomničáku
11.30 nástup na Vidlový hrebeň
13.45 Kežmarák
… späť na Hrebienku po 11,5 hodinách

Miro „Meďo“ Medvec na tatranském hřebeni (f: Mišo Žilka)