„200 slov“
„Lezení je nevyhnutelnou potřebou každého jednotlivce.“ Evoluční vývoj od pravěku až do současnosti
09. 12. 2024, Matúš Ondrejka
„Priateľstvá v horách na spoločnom lane v starých cestách a vzdušných hrebeňoch sú nerozlučné, mať rád hory je najkrajšie a najtrvalejšie.“ (Jozef Psotka)
Nie, nebude tu návod pre potencionálnych samovrahov. Dokonca to nebude ani návod pre nádejných budúcich majiteľov „odťahoviek“. Prečo sa priväzujeme na lano a vydávame sa vzdorovať výškam (alebo skôr hĺbkam)? Ako sa bežný smrteľník z ľudského rodu stáva „argonautom“ v skalnom svete? Nad tým sa zamyslíme niekedy nabudúce. Pozrime sa však do dejín, a zistíme, že najstaršie remeslo je… LEZENIE!!
Tieto otázky trápia ľudstvo už od prvopočiatkov. Dokonca sa nebojím tvrdiť, že predchádzajú človeka ako takého. Už prvé organizmy obývajúce zemský povrch mali skúsenosti s lezeckým pohybom, keď zo všetkých síl liezli freesolo (!!) z morského dna na súš.
Podobnú skúsenosť môže súčasný horolezec zažiť napríklad v niektorej z tatranských chát, kde večer po príchode z údolia alebo úspešnej túry nahliadne do pohárov čapovaného zlatistého moku, poctivo prekladaného extraktom z plodov Juniperus communis (borovička, pozn. red.). Večer sa v zajatí blaženosti ovlažuje všetkými možnými požívatinami a ráno s pocitom trilobita precitne – vyprovokovaný vôňou raňajok – pod stolom, prípadne ak mal to šťastie v posteli. Rovnako ako u prvých organizmov, tak aj u horolezca je základ, aby zvládol boj s týmto živlom. Asi toľko k úplnému lezeckému praveku, kde lezenie zohrávalo významnú úlohu. Dá sa povedať, že vďaka lezeniu prvých organizmov môžeme vďačiť za našu existenciu.
Neskôr, naši chlpatí predkovia povýšili lezenie do vertikálnej dimenzie, keď sa naháňali za potravou, ktorá im ako na potvoru stále utekala. Z overených zdrojov však vieme – a pozornému oku to určite neutečie – , že táto generácia mala neskutočnú techniku nôh. Liezli výhradne bosí a využívali všetky prsty, ktoré mali na svojich končatinách. Mýty, legendy a rozprávania hovoria, že pozostatky tohto druhu „Horolezec chlpatý“, poddruh „bosonohý“, sa stále vyskytuje napríklad na českých pieskovcových vežiach, kde sa štverajú na ich vrcholy (pravdepodobne v domnienke, že na vrchole bude potrava, avšak nachádzajú stále len hliníkové krabičky s nejakými zošitmi).
Neskorší lezci stúpali na vrcholy hôr za údajným hlasom, ktorý ich tam volal. Bola to doba všestranných lezcov (dokonca aj ochranárov). Jeden lezec, ktorému hovorili Mojžiš, usporiadal veľkú expedíciu v Egypte (zúčastnilo sa až 40 členov!). Mojžiš nebol len športovcom, ale mal aj hlboký vzťah k prírode. Počas nástupu do cesty zbadal horiaci krík a vytrvalo ho strážil, až kým úplne nezhorel! Silná zostava podporovala Mojžiša z basecampu, počas jeho stúpania normálkou na vrch Sinaj. Traduje sa, že práve po tomto jeho výstupe sa začalo oceňovanie horolezeckých výstupov, ktoré je dnes známe ako „Piolet d’Or“. Mojžiš síce nedostal zlatý cepín, ale dve pamätné tabule, ktoré mal pravdepodobne umiestniť v oddielovej klubovni. Predpokladám, že nebol týmto ocenením až taký nadšený, keďže vraj dosky niesol až dolu do kempu, kde prečítal ich obsah všetkým parťákom.
V roku 1492 prichádza na lezeckú scénu istý Krištof Kolumbus s kamarátmi. Po výdatnom lezeckom dni v Španielskom El Chorre a ešte výdatnejšej večernej fieste, kde víno tieklo potokom a mäso sa nestíhalo piecť, sa chlapci rozhodli, že sa vydajú na more a nájdu novú lezeckú oblasť. Plavili sa tak dlho, až narazili na skupinu lezcov, ktorí boli vcelku opálení. Vyšlo najavo, že opálenie bolo dôsledkom mesačného pôsobenia v stene El Capitana.
S rozmachom kapitalizmu začali mať niektorí ľudia viac času, a tak začali na hory stúpať z čistého plezíru. Niekedy boli dokonca považovaní za bláznov, aj keď sa to snažili maskovať údajnou vedeckou činnosťou v horách. No, kto by im to veril? Kto by sa trepal s batohom, alebo aj bez neho do kopca niekoľko hodín alebo nebodaj dní? Veď takáto činnosť nie je hodná ani otroka! Ďalší si hovoria umelci a do hôr chodia kvôli ich kráse, energií a inšpirácií, ktorá z nich vychádza…
PREČO, PREBOHA?
Prečo lezieme dnes? No, kto vie. Psychológovia a psychiatri nám môžu byť v tejto otázke veľmi nápomocní:
1. Jeden tábor zastáva názor o podvedomej potrebe novej pupočnej šnúry, ktorá bola po pôrode od človeka oddelená a počas života mu začne chýbať. Túto potrebu nahrádza jednotlivec naväzovaním sa na lano.
2. Ďalší tábor hovorí o psychickej poruche. Vraj to lezci nemajú v hlave úplne v poriadku. Najradšej by nás izolovali, skúmali, liečili atď.
3. Tretí tábor v tom má jasno. Vyjadrovať sa k tejto „čeládke“ považuje za plytvanie svojimi intelektuálnymi schopnosťami.
Naše prechádzajúce skúmanie však dokazuje, že lezenie je pevne zakorenené v našich génoch, a tak je nevyhnutnou potrebou každého jednotlivca. Dokonca sa zdá, že sami lezci majú právo izolovať a skúmať nelezcov. Špecifickou metodológiou výskumu osoby „horolezca obyčajného“ oplývajú najmä matky a manželky týchto tvorov. Nezriedka ich častujú titulmi ako „ten môj blázon“, „šialenec“, „samovrah“ a podobne. Veď vieš. Niektorí dokonca ďakujeme rodičom za to, že nás k horám priviedli. Je potom úlohou nás „osvietených“ ukázať cestu k lanu aj tým, ktorí to šťastie nemali. To nás znovu privádza k horolezcovi roku 1200 pred Kristom, Mojžišovi. Ten konal rovnako! Zobral svojich 40 kamošov na trek, ponúkol im možnosť liezť s ním na kopec. Túto možnosť vtedy nevyužili. Pravdepodobne tu vznikol druh „človek turistický“, ktorý zo zásady nelezie, len kráča. Ale to nevadí! Malý krok pre horolezca, ale veľký krok pre turistu! Práve preto je od turistu najbližšie k horolezcovi. Mnohí sme tak začali. Lezenie teda môže byť aj vyjadrením lásky k blížnemu svojmu.
Len nech si o nás myslia, čo chcú. Nech nás pokojne častujú rôznymi hanebnými titulmi. My vieme svoje. To, čo oni nevedia. My poznáme ticho hôr, keď ich ráno pohladia prvé lúče slnka. My poznáme vôňu tatranského lesa, keď ho pokropí ranná rosa. Vieme, ako chutí slasť z prekonania samého seba. Tykáme si s kamzíkmi, vrabcami, stromami a kameňmi. Vieme, kto sme, čo sme a prečo to robíme. Je to niekde hlboko v nás a len naviazaný na lano sme kompletní…
