„200 slov“
„Obě lezečky pravý?“„To půjde!“ Bergell 1978. Se Standou Šilhánem to byly tři prváče podle představ
19. 12. 2024, Igor Koller
Vďaka mojim priateľom, s ktorými som strávil v Bergelli báječné chvíle, a už nie sú medzi nami, už druhý raz píšem spomienky na nezabudnuteľné zážitky v tejto krásnej alpskej oblasti. V roku 1975 sme s Andrejom Belicom vyliezli novú cestu v ľavej časti SV steny Piz Badile. Bol s nami vtedy aj náš veľký podporovateľ a učiteľ Milan „Tatko“ Mereš. S ním sme na konci výjazdu preliezli jeho vysnívanú Cassinovu cestu. A to bol silný zážitok, o ktorom sme so smiechom rozprávali po večeroch na chatách a pri táborákoch. Ale na papier som ho nakoniec dal až po Tatkovom odchode ako spomienku na tohto skvelého človeka.
A teraz sa situácia opakuje. Jeden z najlepších českých horolezcov 70. a 80. rokov minulého storočia, Stanislav Šilhán, by sa v týchto dňoch dožil sedemdesiatky. A ja mám napísať spomienky na naše spoločné lezenie v Bergelli v lete 1978. V priebehu desiatich dní sme tam so Standom vyliezli tri veľké alpské prvovýstupy! Dva na Piz Badile a jeden na Piz Cengalo. Bezpochyby môj najúspešnejší záťah v Alpách! Tak, Stando, vďaka tebe a tebe na pamiatku, sa pokúsim dať na papier tie intenzívne zážitky z leta 1978. Po takmer päťdesiatich rokoch…
_____________________
Na jeseň 1978 som mal ísť do Yosemitov. Sen každého horolezca! A ja som sa rozhodol necestovať! V tom čase sme s Editkou očakávali príchod našej prvej ratolesti. Tak aspoň náhradný lezecký program, výjazd do Bergellu. Mám skvelého spolulezca, Standu Šilhána, prezývaného Vagón, ktorý má kopec najťažších prvovýstupov na pieskoch, výborné cesty v Alpách a všetko rieši ako utrhnutý vagón! Rýchlo a s plným nasadením! V horách sme ešte spolu neliezli, ale poznáme sa dobre zo sústredení a vieme, že sa môžeme jeden na druhého spoľahnúť. A ja mám Bergell naštudovaný, len na Badile pripravené tri nové línie. Tak sa teším, aj keď odchod je hektický. Do poslednej minúty robíme doma ústredné kúrenie. Na balenie mám len chvíľu, všetko hádžem do ťahacieho vaku, hádam nebude nič chýbať. A konečne si môžem vydýchnuť v Bonde, na začiatku úžasného údolia, ktoré Bonatti nazval najkrajším žulovým horolezeckým rajom na Zemi.
Bergell nás víta perfektným počasím, ktoré nakoniec vydrží celých desať dní. Z plánovaných nových línií sa na začiatok rozhodujeme pre platne s bielymi vodou vymytými pásmi vpravo od Cassinovej cesty. Nevieme celkom odhadnúť, aké ťažké tie platne budú, ani koľko nám to bude trvať. Tak si pre istotu pribalíme aj ždiarák – bivakovaciu plachtu, aj trochu viac jedla, ba dokonca plynový varič na prípadný bivak. Skoro ráno na nástupe vybaľujeme lezecký materiál, a ja s hrôzou zisťujem, že lezečky mám síce dve, ale obidve pravé! Asi sa mi moja hlava ešte celkom nepreorientovala z ústredného kúrenia na lezenie. Spýtavo a previnilo pozerám na Standu: „Takto to asi nepôjde, prepáč!“ Stando je kľudný, nerozčuľuje sa, nenadáva: „Proč by to nešlo? Budeš lézt ve dvou pravých lezečkách. Trochu to přizpůsobíme.“ Berie do ruky nôž a nekompromisne rozrezáva pätu na jednej z kopačiek: „Tak to zkus!“ A ono to ide, narvem tam ľavú nohu, pozväzujeme to šnúročkami a poďme to rovno naostro vyskúšať v praxi prvej dĺžky. Drží! Lezieme škárkami a zárezmi priamo na policu. Teraz päť ľahších dĺžok Cassinovou cestou a vyrážame rovno do hladkých platní bieleho pásu. Perfektné! Presne naše lezenie, po nohách, v krásnej skale, ako na pieskoch! Len toho istenia je menej: dva, tri čoky alebo hexentre na dĺžku. Ale to nám vôbec nevadí.
Len ten ťažký batoh druholezca nás brzdí a bráni, aby sme boli rýchlejší. Podvečer sme v troch štvrtinách steny na relatívne dobrej polici. Už to na hrebeň nestihneme, takže bivak. Znovu sa potvrdzuje stará skúsenosť. Keď si zoberieš veci na bivakovanie, tak aj bivakuješ! Konečne ráno a hneď so slniečkom, ktoré hreje a preberá k životu. Neponáhľame sa, čakajú nás krásne škáry na vrcholový hrebeň. Len sme nevedeli, že je to ešte šesť dĺžok. Ach tie alpské rozmery. Vagón pádluje škárou za V+, ako keby plával kraula. Vychutnávame si tieto skvosty a poobede sme na hrebeni. (Vznikla cesta Bielym pásom, 6+, 900 m, topo) Na vrchol nejdeme, do nášho tábora pri chate Sciora je rýchlejšie zlaniť severným hrebeňom.
Na konci hrany, v mieste, kde sa odbočuje rampou do Cassinovej cesty, sme pri zapadajúcom slnku. Rozmýšľame aj o možnosti prespatia, sme celkom uťahaní. Ale ďalší bivak? Veď za dve hodiny môžeme byť v našom stane! Ideme dolu. Pod nami sú dve strmé snehové polia. Ráno stvrdnuté na kameň, teraz mäkké od poobedňajšieho slnka. Nemáme mačky ani čakany. Berieme si do ruky aspoň skalné kladivá. Asi by sme mali račkovať tvárou k snehu. Ale sú tu ešte staré stopy, päty sa pekne zabárajú do snehu, tak poďme čelom do doliny, bude to rýchlejšie! Urobil som asi len desať krokov, keď sa mi nohy šmykli a ja sa na chrbte rútim do doliny! Hlava v stotinách sekundy všetko vyhodnocuje. Musím to ubrzdiť na tomto prvom snehovom poli. Potom nasleduje pás skál a druhé snehové pole, ktoré končí 200-metrovým zrázom priamo na ľadovec… To by bola konečná! Musím sa najskôr dostať na brucho, aby som mohol brzdiť. Nie je to s batohom na chrbte ani rýchle, ani jednoduché. Hrot skalného kladiva v mokrom snehu nebrzdí vôbec! Tak brzdím celou rúčkou, stále však letím rovnako rýchlo. Už nevládzem. Ale v tom pociťujem spomalenie! Ja to zvládnem! Zrazu však skala, vzduch, letím. Nekričím hrôzou, hlavou mi neprebieha celý život, len racionálne konštatovanie, že je to už mimo mňa. Buch! Tma. Neviem, kde som. Na hlavu mi kvapká voda.
„Igóór!“ z veľkej diaľky počujem Standov hlas. „OK,“ znie moja nastručnejšia odpoveď. Sedím na snehovom hrebienku okrajovej trhliny druhého snehového poľa. Keby som to nebol spomalil, prefičal by som toto krátke pole a potom už len dvesto metrov vzduchu na ľadovec. Odídem zo sprchy, niekde zpoza goliera vyťahujem čelovku, okrem odlomeného zuba nemám žiadne väčšie ujmy na zdraví. Zhora sa blíži svetlo a za chvíľu je pri mne Stando. „Chvíli jsem tě viděl, jak se převaluješ na tom svahu, pak už jen občas zablikala čelovka. Vůbec si nekřičel. Čelovka zmizela, ticho a tma. To bylo strašné!“ hovorí mi Stando. Opatrne zostúpime na trávniky, bez slova hádžeme všetko na zem a líhame si. Tráva omamne vonia. Aký je ten život krásny!
Tri dne oddychu. Vstrebávanie zážitkov. Dumanie nad taktikou. Keby sme boli ľahší… Na pláne je oveľa ťažší a ešte aj kúsok dlhší prvovýstup križujúci Cassinovu cestu. Hlavne prvá polovica steny je oveľa strmšia. Aj tak sa rozhodujeme ísť úplne naľahko. Nič na bivak, minimum stravy aj vody. Nastupujeme s čelovkami za úplnej tmy. Našťastie prvé dĺžky sú ľahšie. Ale teraz je predo mnou strmý odklopený zárez, miestami mokrý, miestami zarastený zeleňou. Ale my sme vo výbornej lezeckej forme! Ide to rýchlo, len s jedným odsadnutím, keď čistím škáru od zeleniny. Potom nádherné dĺžky v skoro kolmej skale.
Niečo po obede sme v polovici steny a križujeme Cassina, ktorý ubieha doľava na veľkú policu. My pokračujeme priamo hore, kde chceme cez platne preraziť do systému zárezov a škár vedúcich na severnú hranu. Po pár ľahších dĺžkach sme priamo pod platňou a panenky sa nám pretočili! Platňa je strašne hladká, nevidieť tam žiadnu možnosť na istenie, asi by to chcelo nejaký nit. Ale my žiaden nemáme. Obliezame platňu sprava a nakoniec sa dostávame pod náš škárový systém. Vstup do neho vedie cez ťažký zárez, ale v perfektnej skale! Takých našich tvrdých V+. Potom už obťažnosť klesá, žula je ideálna na lezenie, aj istenie. Ale stále je to ešte šesť dlhých dĺžok na hrebeň. Stojíme na ňom po 17 hodinách lezenia a 28 lanových dĺžkach na prvý pokus. To bol záťah! Sme neuveriteľne spokojní, toto bol alpinizmus presne podľa našich predstáv! (Cesta kvetov, 7 UIAA, 900 m, topo, pozn. red.)
Už pri návrate do tábora rozmýšľame o našom hlavnom cieli. Lievik v strede steny! Najpriamejšia línia v stene, aj objektívne nebezpečná, aj to vyzerá na ťažké, zrejme aj technické lezenie v spodnej časti steny. Pri stanoch nás čaká šok! Do našej vysnívanej cesty naliezli Jirko Šmíd a Pepa Rybička! Musíme to rozdýchať a ako náhradný cieľ si vyberáme prvovýstup platňami ľavej časti SZ piliera na Piz Cengalo. Poctivých tisíc metrov lezenia a nebudú to len krásne platničky ako na Badile! Opäť úplne naľahko. Prvých päť dĺžok cez a popri snehových poliach. Potom desať dĺžok škaredým žľabom. Konečne môžeme odbočiť doľava do platní. A tie nám hneď od začiatku chcú vynahradiť tú nechutnú spodnú časť. Perfektná pevná žula, škáry, škárky, zárezy, ktoré spájame do našej línie ťažkými rajbasami medzi nimi. Fantázia! Nádherné lezenie do V+ rýchlo odsýpa. Potom zrazu stojíme na štande a pancier platní sa zdá byť nedobytný. Púšťam sa do tohto problému s plnou koncentráciou. Balancujem po maličkých stupoch, hľadám neviditeľné vlnky a lišty. A platňa ostáva podo mnou! Zhodujeme sa so Standom, že tu môžeme prvý raz v živote ohodnotiť toto miesto za VI. Ešte pár dĺžok v platniach a sme v starej ceste SZ pilierom. Posledných 300 metrov lezieme súčasne a po 13 hodinách sme na vrchole! (Ľavou časťou SZ piliera, 6+, A0, 1000 m, topo)
Tak to bolo neskutočných desať dní v Bergeli v lete 1978! So skvelým lezcom a priateľom Standom Šilhánom. Bola to pohoda v stenách aj v tábore. Problémy sme riešili len lezecké, aj tie išli ako po masle. Tak vďaka, Stando, za ten krásny čas s Tebou. Takto si ťa budem navždy pamätať.

_________________
Tento text volně navazuje na povídku „Vagónovo zkamenělý srdce“. Standa Šilhán by oslavil 70 let, kterou jsme publikovali v prosinci 2024, pozn. red.
