Kombinácie, to je moje. Keďže nič neovládam na profi úrovni, tak v kombách sa to stratí a ešte som aj za drsného. Asi rok fušujem aj do lyží a rád by som aj do skialpinizmu, keď už som tie lyže pokúpil. Ski, teda lyžovanie, to je jasné, ale ešte by to chcelo pridať aj ten alpinizmus na adekvátnej úrovni.

Pri testovaní bicykla, ktorý si plánujem kúpiť kvôli tréningu na Red Bull X‑Alps, som blúdil po kopcoch v okolí Ginzlingu a rozhodol sa obzrieť si dve steny, ktoré ma lákajú už dlhší čas a mám problém nájsť akékoľvek informácie a topá ciest. Vraj sa tu v zime nelezie a reči podobné sa v dolinách vedú… Nuž čo, prezriem si ich na vlastné oči.

Pri prechádzke po snehu, kde sa už s bicyklom nedostanem, stretávam dvoch skialpinistov, ktorí na moju otázku odpovedajú: „Snehu je málo a trčia skaly.“ Trochu mám pocit, že to bude tým, že sa flákali po slnku, a to je aj mne, paraglidistovi jasné, že na jarnom slnku bude sneh na nič.

Všimol som si pri prechádzke jeden bohovský ľad a jeden totálne bombový žľab (foto/topo) a prvé, čo mi napadlo? Ísť do toho na ďalší deň „skialpinisticky“!

O čtvrtej ráno vstávam vo svojom novom a ľúbenom domčeku na kolieskach, Frančeske, beriem lyže, valašky, mačky a 60metrové lano. Reku keby bolo treba zlaniť po lyžovaní, lebo žľaby sú celkom strmé.

Okolo pol ôsmej držím v rukách môj Norothring a Helcrist – zbrane, s ktorými som sa už nabojoval toľko, že museli dostať mená. Plán je vyliezť cca 400 m ľadových kaskád, potom na pásoch čo to dá hore, možno až na vrchol v 3134 m n. m. Odtiaľ sa pustiť na lyžiach a skončiť v žľabe, ktorý som si včera napozeral. Pod ľadom som zhodnotil, že lano nebudem potrebovať, z nástupu vidím, že môj lyžiarsky žľab je takmer celý v snehu, takže to zleziem!

Rúbem sa vpred. Svoju métu poznám – do 80° ľadu som schopný celkom s prehľadom freesolovať. V ušiach hučí Manowar, či Amon Amarth a burcujú moje kapacity vrhnúť sa hlavou vpred, v ústrety výzve. Medzi mnou a smrťou sú asi dva až tri centimetre ocele, ktoré tnem každým krokom do ľadu. Materiálu s veľmi pochybnou a premenlivou kvalitou. Najmä v spodnej polovici kaskád je krehký a štiepe sa.

Aspoň že ľad zo začiatku nie je príliš strmý. Takže s prehľadom… kým sa neprerúbem pod poslednú kaskádu… tá je rozdelená na dve vetve, pravá vyzerá jednoduchšie, no vidno prasklinu, ktorá sa tiahne celou šírkou ľadu. Rozhodnem sa pre ľavú. Švihaním zápästím tnem môj Ľadodrv a Obromlat do zostrmjúceho sa ľadopádu. Rozhodujúca skúška sa blíži. V ušiach reve adrenalín a Manowar k tomu!

We’ll fight until we win,
or we’ll fight until we die,
Gods of Thunder, Fire and Rain,
cut into the earth till´none shall remain.

Neodvažujem sa v tom momente odhadnúť (spätné meranie z videa hovoria o 86 stupňov, pozn. aut.), aký je sklon, no lyže na chrbte moje rozháňanie cepínami výrazne znemožňujú. To ma stojí silu. Predlaktia mám naliate, to zas prebúdza milovaného nepriateľa: strach. Pocit, že situácia je nad moje sily, zatemňuje myseľ. Do mozgu sa zakráda túžba utiecť, vrátiť sa, oddýchnuť si. Ale… to sa nedá.

Čo mi vtedy pomôže? Zarevem si: „Fight until we dieeeeee!“ Premôžem tú emóciu a hoci telo hovorí „nechoď“, hlava hovorí „neváhaj“! Čím dlhšie budeš šaškovať, tým je šanca, že spadneš do hlbiny vyššia. A trochu mi dáva zmysel to vikingské príslovie: „Z boja neutekaj, zomrieš unavený.“ Hlava velí a telo vo vypätí, keď túži prežiť, bojuje do špiku kostí, do poslednej molekuly. Sekám, do tváre mi padajú kusy ľadu, hlbina za mnou mlčky naznačuje, že sú len dve možnosti. Bandasky navreté však motyky udržali. To bola jazda, Jotunheimom!

Po dolezení a prekonaní samého seba, s revom raneného tura si po 400 m výšky obúvam lyže a snažím sa cukrovým snehom premotať kríkmi a aj to dá zabrať, sneh je nenosný. Po dosiahnutí planiny na mňa zasvieti slniečko a zavládne pokoj. Prvý boj mám za sebou. Na pásoch šliapem ešte 800 m výšky a rozhutujem nad snehom, snažím sa v ňom, podobne ako vo vzduchu, skale i ľade, nájsť systém, pochopiť pravidlá hry. Kde a prečo sú krustové oblasti, kde je prachový a kde je takmer ľad, kde a prečo môžu byť skaly veľmi tesne pod povrchom. Stúpanie tak ubieha rýchlejšie, lebo sa vlečiem ako slimák, únava mi kalí zrak, ruky dostali zabrať.

Pod vrcholovou pyramídou Schönbichler Horn (3134 m n. m.) sa mi marí, že zlyžovanie z takmer vrcholu je pre mňa reálne, tak 45 až 50 stupňov, to by som zvládol. Ale prebiť sa na vrchol mi nedovolí cukrový sneh, a hoci skúšam viacero nástupov do pyramídy, nepustí ma. Iná varianta okolo by stála veľa času a privysoké riziko, že budem lyžovať potme neznámym terénom. Tak z výšky 2900 m hurá dolu! Zaslúžene!

Odpozorované a zanalyzované poznatky mi dopriali skutočne božský zjazd planinou, v ktorom cítim, že si užívam nielen ja, ale aj lyže. To je božíííí! Olympanov hodná slasť! Režem oblúky, doslova plachtím snehom. A vraj je málo snehu! Čerta starého! Treba za ním len ísť. Nie len po fotky slniečkovské na instagram.

Dolyžujem asi 800 m výšky ku včera vyhliadnutému žľabu (ktorý podľa mojich spätných meraní má minimálne 40 až po 56° sklon, pozn. aut.), bohomžiaľ tu preletelo niekoľko lavín a prevláda až na pár výnimiek zamrznutý firn. Super na lezenie, trošku horšie na lyžovanie. Chystám si teda cepín, na zabrzdenie pádu. Lebo keby sa šmyknem, zletím tobogánom až do potoka asi 500 m podomnou. Teda nie ja, kusy mňa. Dobrých 300 m výšky tak musím skákanými oblúkmi. Keby bola podmienka, bol by to zjazd hodný Asgarďanov, teraz je to málinko menej príjemné, ale zato práve náročnosťou povznášajúce.

Za zákrutou ma čaká strmší a úzky žľab, ktorý sa čoskoro mení v celkom strmý ľad. Ten zliezam. Má asi desať metrov? Lano nemám, lebo mi ho netreba, pár rokov už totiž cvičím zliezanie podľa hesla: „Nefreesoluj to, čo nezlezieš.“ Pod ním skáčem znova do lyží až ku potoku, krkahájingom vysilený, vyžmýkaný, unavený a spotený sa prederiem pralesom na turistický chodník, kde som odložil lano… Konečne si môžem oddýchnuť.

_________________________________


A že komu tím prospějete? Sebe! Nuž, prekážkami krešem zo seba lepšiu verziu sebe sama. Pred rokmi bolo výzvou vybrať sa na túru s topom v Tatrách sám. Potom to boli severky Álp. Potom Himálaje. A teraz? Opäť som sa posunul, pretože som vlastným okom vytýčil cestu, bez akéhokoľvek topa a vyliezol ju. Naštudoval si voľným okom zjazd a zlyžoval ho. Zliezol, čo bolo treba, a vrátil sa ako iný človek. Múdrejší, skúsenejší. Pripravený čeliť ďalším výzvam. Sám. Bez informácii. Slobodný vo svojom rozhodovaní, s chuťou bojovať s nástrahami, ktoré chcem dobrovoľne podstupovať, aby keď prídu tie nechcené, bol som pripravený „bojovať“ ako skutočný stoik.

Hory, knihy a otcove útržkovité hlášky, ktoré som ako mladučký nechápal, ma priviedli k stoickej filozofii… Piliere ako pamätaj na smrť, snaha o čo najlepšiu verziu sebe sama, vystavovanie sa výzvam, odpieranie si komfortu, čas trávený osamote, alebo život meriame činmi, nie časom… Myšlienky veľkých mužov dávnych čias, ktorých životný príklad chcem nasledovať. Možno ich opakovanie privedie ďalších na strmú cestu ku hviezdam, ku hrdinom, ktorí najprv konali a za seba nechali hovoriť ich činy.