Hory, tie krásky ťažko dostupné, neskrotné a divoké. Plné prekvapení a neistôt. Haliace sa do závojov oblakov, ako dievčence, ktoré sa tak trošku hanbia za svoje inak krásne krivky. Poznáte to. Radi ich objavujeme, obchytkávame, pozorujeme, dobýjame, pripadne aj odpaňujeme. Stále ale hovorím o horách, jasné!

Tie ich tajomstvá, korenené radosťou zo tichého sledovania ich príťažlivej, no zároveň neprístupnej hrdosti, to roztúži kdekoho. Niektorí zvolia lezenie, iní zase skialpy, niektorí sa preháňajú po ich úbočiach na bajkoch, snowboardoch, kiteoch… No, a potom sú tu aj takí, ako ja, piloti. Rozbalia svoje nylonové vstupenky do nebies a vyzbrojení vedomosťami z fyziky a meteorológie, poháňaní túžbou, vydávajú sa desiatky až stovky kilometrov do ich skalných, snehových i ľadovcami pokrytých náručí, či ponad úbočia zahalené nekonečnými lesmi a lúkami, aby uvideli ich zákutia. Ich tajné komnaty plne pokladov ťažko uchopiteľných, no ešte tažšie vyjadriteľných naším obmedzeným pozemským jazykom.

No, a potom sú tu ešte takí, čo chcú posunúť tieto dobrodružstvá z úrovne „skalkárčiny“ na úroveň „vrcholového alpinizmu“. S 30kg batohmi, ktoré okrem éra obsahujú stan, spacák, jedlo na týždeň či dva, solárne panely, varič a trekové paličky, vydávajú sa v ústrety výzvam tak šťavnatým, akými sú celé horské chrbáty, pohoria či krajiny.

Ovplyvnený vzorom a príbehmi iných, omnoho vačších „orlov/dobrodruhov“ som sa vypravil týmto štýlom do Kaukazu, Altaju, Karpát, Himalájí, Drakensbergu, Álp… A tohtoročná výprava ma doviedla na geograficky posledný kontinent, kde som ešte na paraglide neletel. Austrálsky, ktorého súčasťou je bájny Južný ostrov Nového Zélandu.

Tam som za niečo viac ako dva týždne zažil osamotené Vol Biv (výraz pro bivakový přelet, pozn. red.) dobrodružstvo dlhé vyše 1100 km. Lietal som vo fenoménoch, o akých sa mi ani nesnívalo, ťahal sa za prsty s Thórom jeho búrkami, brízou, hmlou a foehnom, s vetrom pekelným. Brodil rieky, varil zo sáčku, schudol 10 kíl, ale dostal sa tým kráskam horským až na kožu.

Spával som na miestach, kde sa dá dostať len vzduchom, pristával na nežných ramenách tých kamenných dám, aby som mohol stráviť s nimi romantické chvíle pod rúškom noci a v jemnom svite hviezd.

Aby som sa na ďaľší deň vzniesol nad ich koruny a zmizol v diaľ. Aby som odletel aj sto, dvesto kilometrov ďalej a jastril za ten čas orlím zrakom po možnej kandidátke aj na rande horolezecké niekedy v budúcnosti. Na to, čo som za ten čas zažil, neexistujú dostatočne silné slová v elfskom, ľudskom či trpasličom jazyku, a tak si musím vystačiť s prostým: ďakujem a skláňam sa pred Vami.