A stále padá.
Sledujem vločku za vločkou ako sa vznáša
vo svete čelovky a stráca sa v tme. Nádych a výdych. Nádych. Výdych.
Starosti bežného dňa ostávajú za mnou a ako pomaly stúpam do kopca pozorujem myšlienky. Nedržím sa ich. Myšlienky púšťam. Púšťam sa v spomienkach prvýkrát z kopca, keď ma otec postavil na lyže. Pre trojročného nezbedníka to bol životný zážitok, zakončený plnými ústami snehu. Opustiť pevnú pôdu pod nohami.
Spustiť sa do neznáma.

O pár rokov neskôr som na kopci nad dedinou polámal obe lyže a o ďalších pár v Tatrách sám seba a svoje rastúce ego. Napadá ma, že mi to možno zachránilo život. „V sebe to mám, nemôžem prestať. Že nie som sám, ma núti to nevzdať,“ spieva pre mňa Medial Banana.

Kamaráti. Nadšení vyznávači snehu. Všetci Lyžiari, Telemarkisti, Snowbordisti, Bežkári, Bobisti, Igelitkári, Spúšťači sa na zadkoch. Bojujeme so svojimi démonmi a obdivujeme krásu, na chvíľku vytvorenú matkou prírodou zo snehu. Dnes sú tu všetci kamaráti so mnou. Kráčam nocou a stačí sa zastaviť. Natiahnem ruky a veľké vločky snehu sa na nich topia. Po chvíli ma zima a nedočkavosť popoženie.

Ešte jedno stúpanie.
Ešte kúsok lesom a lúkou.
Až konečne opustím pevnú pôdu pod nohami.