Už päť rokov od expedície na Chumbu, kde ma v základnom tábore sejmulo ako táta Šebek plagát Stounov z nástenky, plánujeme s Radárkom nejakú výpravu do alpských grúňov. Až konečne vyšla! A to totálne na parádu.

Pätnásť minút pred stretnutím na parkáči je cítiť, že srandy tak tupej, ako mačky po poriadnom tatranskom sóle, bude viac ako dosť. Radar mi volá:

„Máš opaľovák?“
„Mám.“

„Dobrý… Hele, Jurášku, a Labelo?“
„Mám. A mám v aute aj krémik, aby sa ti gule nelepili, mám aj gitaru, aj žrádla na mesiac aj lyže aj padáky. Len luk, oštep a meč som nechal doma…“

Na parkovisku rozoznávam chalanov veľmi jednoducho, podľa zdvihnutej kapoty ich auta, vystresovaných tupých pohľadov a ja nemôžem nič iné len sa rehotať. Škodovka vypovedala službu – darmo, vystúpala vyše Snežky! A ona, ako rodená Češka, už má výškovku! Akože, mne zase pred odstavením motora zapípa nízky tlak oleja, to mi moja Frančeska naznačuje, že tiež má svoje nálady a nemám sa chlapcom smiať.

Prehádžeme a usporiadame veci, pieskar Radar aj s fotografom Jonatánom ostávajú čakať na odťahovku, a ja, bača-valaškár, idem do bivaku s 25kg báglom.

Na bivaku nie sú triesky na podpal, ani papier ani žiadne matrace. Ešte že som si vzal sirajoža spacák. Do pol jednej sa mordujem s ohňom, lebo si musím za každú cenu vysušiť oblečenie. Ležím na pár dekách a tenkých penových karimatkách, a len tesne, tesne dokážem spať.

Ráno zlyžujem chalanom naproti, niečo im pomôžem odniesť, na bivaku rozhodneme, že hneď ideme do steny sa pozrieť, skúsiť, natiahnuť si prvú dĺžku…

Do 15:30 sa mordujeme v prvých 50 m výšky a zastaví nás vodopád. Raz darmo, „tieto teplé, južné steny, aj slnko tu svieti, aj teplo je, také pieskar-friendly…“ dovoľujem si podpichovať, ale v kútiku duše oceňujem komfort tohto lezenia. Obzvlášť v tíme, kde viac ako lezieš, čakáš. Sóla v severoch hlboko pod bodom mrazu sú iná káva, proste sa furt hýbem a či je ‑20 alebo len ‑10, necítim. Tu sa na nejaké utrpenie a vikingské berserky podfarbené metalom nehrá.

Na druhý deň ráno budík o 3:30, varím vodu a o pol piatej vyrážame. Hneď prvá dĺžka na dnes je previslý „tatranský kút typu Pirana“ s dobrou kútovou špárou ale zato mizernými stupmi. Ticho závidiac tam púšťam ťahať strojcu tohto podniku, “pieskara” ale zato mnohonásobného prvovýstupcu, tvrďáka, ktorého skuli mnohonásobné peklá v Himalájach, a žijúcu legendu Radoslava Groha, pri ktorom sa ja, pilot paraglidu, fušujúci do lezenia len formou valaškárenia, cítim naozaj ako slaboch.

Myslím si, že je naozaj cítiť ten rozdiel v mentalite, či prístupe k lezeniu, k tomu čo ťa vlastne vychovávalo, na čo si zvyknutý:

Kút, ktorý i pripomína Piraňu v Slavkovských baštách, ťahá pieskar Radar. Komínovou technikou. Previs je to slušný, stupov pomenej a ja len slintám, ako by som si tam zavalaškoval. Poďla všetkého kľúčovú dlžku cesty za M7 Radar prebil poctivo! Položeným terénom ho striedam vo vedení, potom on mňa v snehovom poli a prvej dĺžke piliera nad ním. Začína sa celkom pekným lezením. Radar končí pod platňou a môžem nastúpiť zas na svoj blok. Prvá je príjemnou platňou, po malých stupoch, cca 2–3 mm a dokonca cepín musí na spoďáka, no proste tatranská M6, akú by dal majster Svrček (postava mixového lezení v Tatrách, pozn. red.). Aj tie ďalšie dĺžky ktoré ťahám sú lezecké tak v rozmedzí M4 až M6-. V poslednom štande bloku hádžem asi 10kg kameň do doliny, mysliac si, že pôjde bezpečne bokom, no keď sa ozve pridusené

„No, ty vole.“

Bang- tresk, švách-buch a ostane ticho asi päť sekúnd, mám pocit, že som ho odpravil…

„Som ok!“ ozve sa pieskar.

Poslednú tvrdšiu lezeckú dĺžku za M5+ som nechal zas Radárka a napral si to presne tam, kde som si myslel, nie do krásnej škáročky ale do pieskarskej širočiny a kričí:

„Týý vole, to je žába jak kráva!“

Aby som ho znova podpichol, na druhom to celé odvalaškujem, vysvetľujúc, že sa to dá a práve pre to máme na valaškách veľké kladivo a lopatku. V širočine to zapáčiš!

Na vrchol Kleine Glockneru sa obtiaže znižujú cez M4 až na chodeckých II+, kde má navrch horský vodca, skvelý skialpinista Radárek. Vládze šliapať a neozýva sa mu v hlave bolesť ako mne. Berie na prvom aj batoh a brodí sa mokrým snehom. Za čo mu fakt ďakujem. Teraz sa mi ten výsmech Škodovke vo výške Snežky vracia… Posledných pár metrov na vrchol Glossglockneru po normálke a môžeme ísť dole.

RESUMÉ

Skvelá akcia, rehotal som sa neraz až som sa za brucho chytal, ale väčšina vtipov je nezreprodukovateľných a myslím si že sme si to užili asi všetci vrátane fotografa Jonatána. Česko-Slovenská rivalita ponúka tisíce možností, ako si z druhého vystreliť, podpichnúť a tak nuda, vážnosť ani dospelácka odmeranosť nehrozí.

„Ty Vaše tatranské valaškárske bouldre, nástup tri hodiny, hneď bomba boulder do previsu po valaškách v holej skále a tri metre vedľa sa pasú ty kozy vaše. Dĺžka po tráve, trochu snehu, ďaľšia bomba v previse a potom choďák… a múžu jet domú, nebo na halušky… Proste tomu já nerozumím.“

Ceste sme dali názov Kaiser Direkt (vlevo od Innenbanane, viz loňský článek, pozn. red.), ako znak rešpektu k miestnym zvyklostiam a názvosloviu. Cesta má asi 500 m, je naozaj priama a je dobre zastiteľná, väčšina lokrov už išla do doliny, v ceste sme nechali jednu skobu v štande na konci M5+ širočiny. Ponúka krásne pieskarsko-tatranské vyžitie na najvyššom grúni Rakúska, aj keď to zospodu vyzerá chodecky, zalezieš si.

Týmto sa chcem úprimne poďakovať Radárkovi, žijúcej legende hôr najvyšších, i pieskov v lese stojácích, aj šampiónovi pretekov lyžiarskych, že ma pozval si takto krásne zavalaškovať. Bolo mi cťou!