Jurajovi „Ďurifukovi“ Koreňovi se koncem října povedl výstup, o který usiloval několik uplynulých let. V indickém Himáčalpradéši si vyhlédl zřejmě panenskou horu o výšce 5880 m n. m. (viz mapa), na které zúročil své dosavadní zkušenosti s lezením, lyžováním a létáním na paraglidu. Prvovýstup pojmenoval „In honorum Alexandri“. Čísla v tomto případě moc nehrají roli, ale pro představu šlo podle Ďurifuka o 600 metrů dlouhý firnový žlab s maximálním sklonem 70 stupňů a obtížností WI3, pozn. red.

_______________________


Snívať o tom priblížiť sa svojím idolom a hrdinom je v histórii často opakujúci sa jav. Taký Alexander spával s Illiadou pod vankúšom a sníval o tom, byť ako Achilles. A taký Ďurifuk zase sníva o tom, byť svojím spôsobom ako Alexander. Falanga, ľahkoodenci a kavaléria sú však u Ďurifuka cepíny, lyže a paraglide. Túži dobýjať Áziu svojsky, na poli športovom.

Alexandrova vízia, odvaha, rozhodnosť v bitkách proti mnohonásobnej presile, osobný príklad a často až mýtické činy, mi ako chlapcovi nedávali spávať. Ako povedal vo filme Ptolemaios: „Aké je to byť mladý a snívať svoje veľké sny a veriť, že keď Vám Alexander pozrie do očí, dokážete… čokoľvek? V jeho prítomnosti a lúčoch Apollónových, sme prekonávali samých seba.“

Čo je z toho pravda a čo mýtus? Gordický úzol, Issus, Gaugamely, Týrhos… Alexandrovu myšlienku „Nič nie je nemožné, pre toho, kto skúša,“ mám zapísanú v zápisníku a často sa rehotám, keď si na ňu spomeniem v ťažkých „bitkách“ v horách, v mrazivom bivaku drkotajúc zubami len preto, lebo chcem prekonávať samého seba a cítiť ono ťažko vysvetliteľné opojenie dosahovania odvážnych, pre moje chabé telíčko nepredstaviteľných cieľov.

Pred seďmi rokmi sme s Mišom (Michal Sabovčík, pozn. red.) začali projekt Seven Virgin Summits a vyliezli a zleteli v 2017 vrchol v Antarktíde, v 2019 vrchol v Severnej Amerike. No, naše cesty sa rozišli, ale túžba pokonať sa s rozrobeným cieľom zostala. Pochopil som, že na to musím ísť inak. Naučil som sa sólovať od Tatier, cez Alpy, až po.… Himaláje. Učil som sa od iných a skúšal. Raz v Indii, dvakrát v Nepále, raz v Pakistane. Vždy ma hory nejak porazili.

Plachtiac vo výškach okolo 5500 metrov nad morom, popod oblaky v mraze, letím na svojej „kavalérii“, teda paraglide, indickými Himalájami, po mojej ľavici sa hompáľajú „ľahkodenci“, teda lyže, a v sedačke mám zabalené cepíny s mačkami, to je moja „falanga“. Dúfam, že mi pri zlom pristátí neprebodnú chrbát. Letím v ústrety plánu zabojovať si s kopcom, ktorý som si vyhliadol z tepla domova. Ale už na 20 km očami orla vidím, že to nepôjde, v severnej stene nie je dosť snehu a vrchol je oveľa ostrejší, ako vyzeral na snímkach zo satelitu. Vidím však iný! Za minútu si počas krútenia stupáku premyslím, kde pristáť, kadiaľ liezť, odkiaľ štartovať a ako potom uniknúť z ľadovca.

Pristávam na ľadovci Chhatru vo výške cca 5000 m, rozbalím si stan a nabalím si batoh do útoku. Pár keksov, varič, kombinéza, vyhodím záložák, liter vody a môj preletový, 4 kg ťažký ZEOLITE2 a kokúnová sedačka BV1. Maličký horský padák ani sedačku, čo je ľahučká, tu nemám. A čo nemáš, asi nepotrebuješ! Ako nemám ani náhradné hrubé ponožky a už tretí deň mi mrznú nohy v tenkých. Ako nemám lyžičku, a tak jem tubou od pasty už tri dni. Ako nemám žiadne spojenie so svetom, takže ma nikto nezachráni. Ako nikto nevie, kde som. Ako nemám parťáka, tak sólujem…

Za motivačnej nálože metalových vypaľovačiek a citovania Illiady mi pri nástupe nabiehajú zimomriavky. Čoskoro sa vyhecujem do tak bojovnej nálady, že keby vidím Peržanov, rozbehnem sa na nich s holými rukami a revom beštie. To je ono! Pre to som tu.

Trhliny v ľadovci, lavíny, pád, omrzliny, výšková choroba, kolaps paraglidu, zlé počasie, nútený bivak, to je len zopár nebezpečí, ktoré mi hrozia, no každé z nich v mojej situácii môže znamenať jediné. Že tu zostanem… ale ja som pripravený, a budem bojovať. Nedám sa ľahko. Nech je to akákoľvek nástraha, chytím sa s ňou za pasy, a keby sa mám so zlomenou nohou týždeň dole plaziť, budem sa, alebo ma to zahubí! A motivovaný Illiadou ani inak nemôžeš. „Ať čelíme smrti nástrahám nesčetným, jen pojďme, ať sobě nebo druhým, dobudeme slávy!“

Pod trhlinou na začiatku steny pripnem lyže na batoh, obujem mačky a chytím cepíny. Hurá! Stúpam lievikom, kadiaľ padávajú lavíny, je krásne vyľadnený, rovnaký ako vtedy v Antarktíde. Metre pribúdajú, uhýbam na lepší sneh, firn a stúpam vyššie. Dvadsať krokov a vydýchať. Ťažký batoh reže moje ramená. Postupne sa stena stáva strmšou a vo mne rastie bojovná nálada do netušených výšok. Prial by som ti zažiť ten Berserkr, je návykový. Ťažko je sa do neho dostať, ale potom!

Po približne 500 metroch doliezam do sedla, odkiaľ vedie na vrchol ľahšia cesta SZ svahom, no sneh je tam nepohladený slnkom a prebáram sa po kolená. Vykopem dieru pre batoh a zafixujem ho, na vrchol pokračujem JZ stenou, strmšou, no viac ľadovou. Počasie sa predpokladane kazí. Vietor zosiľuje, oblaky padajú k zemi. Moja jediná šanca bude odletieť zo sedla, ak aspoň to pôjde.

Lezúc po hrane ľadovca, vertikálnymi trhlinami sa približujem cieľu, ktorým je vrchol bez mena. Pľúca príjemne pália, vietor hryzie mrazom. Nástrahy sú všade naokolo. Posledný výšvih bol aj celkom strmý! A stojím na vrchole. Päť tisíc osem sto osemdesiat metrov nad morom.

Zaručím si so slzami v očiach. Bitka nekončí, Ďuro! Zostúpiť ku stanu a potom do údolia. Kráčam plytším SZ svahom, no vetrom ubitý sneh mi po pár krokoch pripomenie Matterhorn, lenže tu nie je žiaden vrtuľník, nikto nevie, kde som, nikto ma nezachráni. Nástrahu lavíny vytuším a radšej zliezam ľadovou JZ stenou, ktorou som vyliezol.

Od batohu sa pustím kúsok v totálnej belobe na lyžiach. Vietor nie je ideálny, miesto ani padák tiež. Budem si musieť počkať aj na to, aby som videl na zem, pretože oblaky spadli a sneží v cca pätiminutových intervaloch. Po viacerých pokusoch pochopím, že na štart musím trošku inak a za víťazného revu sa dvíham do vzduchu, pod zadkom miznú neprekonateľné séraky a stena. Som vo svojom živle. Po pár minútach pristávam pri stane. Bleskovo balím. Musím sa mokrý pripraviť na mrazivú noc. Mám skutočne mokré ponožky, no suché na výmenu nemám. Vydržím!

Do rána skoro nič nenaspím, je mi zima a hlavne hlavou víria myšlienky, kde to som, čo som videl a čo som urobil.

Ešte za tmy balím svoje veci a na lyžiach strašne ľadovým ľadovcom zostupujem. S ťažkým batohom lyžujem pomedzi trhliny i po totálnom ľade dúfajúc, že nájdem miesto, kde v katabáze dokážem odštartovať a odletieť ku ceste asi 2500 m nižšie. To miesto nájdem a vrhám sa hlavou napred. Škarpu, kde by som si celkom slušne nohy polámal, míňam o 20 centimetrov. Skorigujem to a letím ponad nepriestupné séraky a skalnaté svahy. Odopínam a odkladám lyže, aby som bol pripravený na silný vietor, ktorým je údolie Spiti dobre známe. Šťastena mi však praje a stabilné počasie a mnou kvôli tomu vybraná skorá ranná hodina oný údolný vietor utlmila takmer na nulu. Pristávam na zelenej lúčinke medzi skalami. Môžem si konečne vydýchnuť a rozprúdiť krv v prstoch na rukách i nohách, bielych od omrznutia…

Vďaka grúne, že ste ma k sebe pustili a aj prepustili. Zažil som to, o čom roky snívam a na čom pracujem. Byť v horách samostatný a s použitím lyží, lezenia a lietania s nimi zažívať oné intímne, intenzívne a inšpiratívne chvíle, pre ktoré som ochotný podstúpiť mnohé nástrahy.

Horu, nie veľmi vysokú, by som nazval Gordickou, pretože som v nej ako Alexander rozťal konečne problém a zvíťazil nad samým sebou. Cestu dlhú len 600 m, 70° WI3, by som nazval K pocte Alexandrovej, pretože ma časťou svojho životného príbehu fascinoval a ktorému by som sa chcel niekedy aspoň trošíčku metaforicky podobať. Divné, že? A je mi to fuk, ja som Ďurifuk.

Horolezci by mohli povedať, že je to malá hora. Letci, že som letel málo kilometrov. Lyžiari, že… Ale mne je to úplne jedno. Svoje podmienky sólo výstupu na tomto svetadiele som splnil. Priletieť, vyliezť prvovýstup, odletieť a to všetko sám. Omnia mea mecum porto. (Všechno své nosím s sebou, pozn. red.) Nie expedične, nie alpsky, ale paralpským štýlom. Per ardua ad astra! (Přes nepřízeň osudu ke hvězdám, pozn. red.)